NITRIANSKE PRAVNO. Pod názvom Damko na radnici sprístupnili verejnosti výstavu v priestoroch obecného úradu v Nitrianskom Pravne. Spolu s ďalšími podujatiami si v obci pri príležitosti 60. výročia úmrtia pripomínajú slávneho rodáka, vynikajúceho sochára európskeho významu Jozefa Damka (1872-1955). Rok 2015 vyhlásilo obecné zastupiteľstvo za Rok Jozefa Damka.
Rodáka si vážia
Na výstave si návštevníci môžu po prvý raz pozrieť dve desiatky jeho menších sôch z depozitu Múzea Bojnice. Hoci Damka pozná celá Európa, doma je pomerne málo známy. Starosta Nitrianskeho Pravna Jozef Balčirák povedal, že v obci chcú spropagovať život a dielo umelca, ktorý vytvoril veľmi mnoho sôch a reliéfov. Najviac sa ich nachádza v Budapešti, kde väčšinu svojho života žil a tvoril. Jeho sochy zdobia také významné budapeštianske budovy, ako je Chrám svätého Štefana, maďarský parlament, národná banka a ďalšie.
„Zorganizovali sme zájazd do Budapešti, kde sme si mohli pozrieť jeho najvýznamnejšie diela. Navštívili sme aj jeho hrob. Až pri tejto návšteve som si aj ja uvedomil, aký veľký umelec sa u nás narodil,“ prezradil na vernisáži starosta a doplnil, že pre veľký záujem ľudí museli zájazd zopakovať.
„Vo svojom rodisku zanechal tiež niekoľko diel. Aj preto sme sa rozhodli venovať mu tento rok,“ dodal.
Sochy pohádzali do potoka
Damko zanechal po sebe mnoho väčších i menších sôch a reliéfov aj na Slovensku. Žiaľ, na konci druhej svetovej vojny, keď sa vrátil domov z Budapešti, mnoho jeho diel zničili pri likvidovaní múzea karpatských Nemcov. V Nitrianskom Pravne totiž obyvatelia tejto národnosti stáročia žili a Damko patril medzi nich. Zlikvidovali vtedy aj jeho ateliér. Sochy pohádzali do miestneho potoka. Mnohé sa rozbili, pretože okrem kameňa sochy stvárňoval aj do pálenej hliny a sadry.
Iba niekoľko ich zachránili miestni obyvatelia a teraz zapožičali na výstavu. Často sú to iba torzá, konštatoval historik Jozef Lenhart, znalec Damkovho diela a iniciátor podujatí pri jeho výročí. Podľa neho Múzeum v Bojniciach má v depozite 75 Damkových diel, najviac na Slovensku. Sochy však nie sú vystavené. Niektoré sa zachovali v podobe náhrobných kameňov na cintoríne v Nitrianskom Pravne a okolitých obciach.
Život umelca
Jozef Damko sa narodil 15. októbra 1872 vo vtedajšom Nemeckom Pravne, v starousadlíckej nemeckej rodine. Hoci sa u neho výtvarný talent prejavoval už od mladosti, po skončení ľudovej školy ho ako 13-ročného rodičia poslali do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Tam si údajne počas prestávok modeloval z hliny postavy svojich kamarátov. Náhodou ho pozoroval jeden architekt a ten potom na neho upozornil riaditeľa sochárskej školy Alojza Stróbla. Vycítil jeho talent a odporučil mu štúdium na jeho umeleckopriemyselnej škole, kde študoval šesť rokov.
Majster Stróbl si ho veľmi obľúbil, podporoval ho, pomohol mu vybaviť štátne štipendiá a dokonca mu poskytol bývanie vo vlastnej rodine. V Budapešti sa Damko spoznal s mnohými umelcami, hercami, architektmi, čo malo pozitívny vplyv na jeho umelecký rozlet.
Už počas štúdií dostal viacero ocenení na medzinárodných výstavách. Absolvoval študijný pobyt v Paríži a Ríme. Vyhral súťaž na vytvorenie náhrobníka pre pápeža Silvestra druhého, ktorý urobil z carrarského mramoru. Slávnostne ho odhalili v rímskom chráme St. Giovanni di Laterano v roku 1910, za účasti pútnikov z Uhorska.
V Budapešti vyzdobil Chrám svätého Štefana, kostol v Belvárosi a ďalšie kostoly. Bol tvorcom mnohých pamätníkov prvej svetovej vojny. Napríklad bustu biskupa Otakara Prochásku v Ostrihome, Lajoša Košúta v Turíne, aj množstva náhrobných kameňov.
Hoci pôsobil v Budapešti, často svojich rodičov navštevoval. V časoch druhej svetovej vojny sa utiahol do rodnej obce aj s množstvom svojich diel. Ani tam nezaháľal a tvoril. Vznikli sošky Pribinu, Jánošíka, ale aj busty a reliéfy cirkevných osôb, no aj obyčajných ľudí, starých mužov, žien a detí. Po skončení vojny sa vrátil do Budapešti. Svoj ateliér však našiel v troskách. Pracoval až do posledného dňa života. Zomrel 11. decembra 1955. Je pochovaný v Budíne.
