MALINOVÁ. Hubári na hornej Nitre sa tešia z pomerne širokej palety jedlých húb, ktoré už konečne rastú. Avšak popri chutných dubákoch, suchohríboch, kozákoch začali rásť aj jedovaté huby, muchotrávky zelené a tigrované.
Najmä smrteľne jedovatá muchotrávka zelená má na svedomí už mnoho ľudských životov. Neskúsení alebo nepozorní hubári si ju totiž môžu pomýliť s jedlými plávkami trávovozelenými alebo zelenkastými. Plávky sa však na jedovatú muchotrávku zelenú podobajú len čiastočne, iba farbou klobúka. Rozdiely v ostatných poznávacích znakoch sú veľké.
„Podstatné je, aby ich poznali všetci hubári, tvrdí skúsený hubár,“ amatérsky mykológ Jozef Vaš z Malinovej.
Tvrdí, že kto bezpečne nepozná muchotrávku zelenú a jej farebné varianty, nemal by chodiť do lesa na huby alebo aspoň nezbierať lupeňovité druhy.
Tri znaky
Muchotrávky zelené majú tri charakteristické znaky, podľa ktorých sa dajú bezpečne spoznať. Vyrastajú z akejsi pošvy, v dospelosti pripomínajúcej kalich, hovoria mu aj kalich smrti. Na hlúbiku majú takzvaný prsteň, zvyšok plachtičky. Mladé plodnice sú plachtičkou obalené celé a vtedy si ich môže niekto pomýliť aj s bielymi pečiarkami. Niekedy časť plachtičky zostáva aj na klobúku a spodok tvorí spomínaná pošva.
„Ďalším typickým znakom je, že lupene sú vždy biele, bez ružových, či iných odtieňov, na rozdiel od pečiarok. Farba klobúka je však veľmi variabilná, od tmavo olivovozelenej po vzácne čisto bielu. Chutné plávky nemajú na valcovitom hlúbiku prsteň, ani kalich a nikdy žiadnu plachtičku. V porovnaní s muchotrávkou je hlúbik i klobúk plávky krehký a drobivý,“ vysvetľuje Vaš.
Zásadné rozdiely
Hojne však začali rásť aj muchotrávky červenkasté, ktoré napriek svojmu názvu patria medzi výborné, chutné huby. Neskúsení hubári si ich môžu pomýliť s jedovatými muchotrávkami tigrovanými. Aj medzi nimi sú však zásadné rozdiely, ktoré by mali všetci hubári poznať.
Muchotrávky tigrované majú vždy lupene, dužinu aj celý hlúbik biely, neryhovaný prsteň, ale ryhovaný okraj klobúka. V spodnej časti nad hľuzou majú jednu až dve biele obrúčky.
Naproti tomu chutná muchotrávka červenkastá dostala názov práve podľa tejto vlastnosti.
Klobúk je červenkastý až hnedočervený a toto sfarbenie sa nachádza aj po olúpaní pokožky. Na rozdiel od muchotrávky tigrovanej má ryhovaný prsteň a neryhovaný okraj klobúka. Jednoznačne sa dá poznať podľa hlúbika, ktorý je tiež červenkasto sfarbený, ale najmä podľa hľuzy na spodku, ktorá je oveľa výraznejšie červenkastá. Často býva napadnutá červíkmi.
Jednoduchá rada je nezbierať a nekonzumovať muchotrávky, ktoré nemajú na klobúku či hlúbiku aspoň kúsok červenkavej farby.
„Bezpečne poznať túto hubu sa však oplatí. Klobúky sú vynikajúcou pochúťkou, ak ich osolíme, posypeme rascou, upražíme na masle a podávame na krajcoch čerstvého chleba,“ radí hubár.
