PRIEVIDZA. Rodáčka z Levíc, ktorá väčšiu časť svojho života prežila v Prievidzi, Emília Jakubisová, rozložila v priestore galérie svoje najnovšie obrazy.
Pár dní pred vernisážou si prezrela Art galériu a pokúsila sa na novom mieste vytvoriť pomyselný ateliér, aby oslovila návštevníkov výstavy.
Precízne dolaďovala posledné detaily. Správnym uložením dvadsiatky diel chcela dosiahnuť vytvorenie celkov. Obrazy poopierané o stenu, zasunuté za sebou ako v ateliéri.
„Každý nový priestor ma núti vidieť veci s odstupom a zvažovať, akou cestou ísť ďalej. Je to moja skúška, test toho, čo som vytvorila,“ vyznala sa umelkyňa a prezradila, že priestor ponúka výtvarníkovi myslieť ďalej, akou cestou ísť, ako prezentovať svoje diela.
Divadlo na plátne
Emília Jakubisová sa zaujíma o svet divadla. Počnúc antickou drámou cez renesančné až moderné divadlo. Použila známe predlohy antických hrdinov Médea, Antigony, kráľa Oidipa, Penelopy.
„Sú mojimi nosnými textami, ktoré sú univerzálne a platné aj na túto dobu. Medziľudské vzťahy boli odjakživa rovnaké. Dráma nenaplnenej lásky, úmrtia blízkeho človeka a podobné veci nás sprevádzajú počas celého života. Snažím sa nájsť na plátne svoj vlastný obsah, alebo kľúč, aby som vyjadrila obdobia života,“ vysvetlila.
Veľké figurálne kompozície na výstave doplnila skicami, štúdiami a variantmi. Vytvorila kontrastnejšie pozadie pre celkové vyznenie a plastickosť postáv. V dielach začala používať viac čiernej farby.
„Snažila som sa o postupné prelínanie dramatických textov zo skúsenosti z môjho divadelného obdobia na plátno. Pokúsila som sa zachytiť hlavne moje vlastné zážitky a emócie, ktoré ma sprevádzali životom. Tragédie, radosti, drámy, ktoré som premietala do skutočného života a tie som spätne maľovala dramatickými symbolmi v obrazoch,“ zamyslela sa.
Nepatrí nikam
Prievidzská umelkyňa ide vlastnou cestou. Podľa jej slov niekedy stráca kontext, často sa vracia do minulosti.
„Život ma takto moduloval, aj grafika v Bratislave bola len mojím výdobytkom, svoj výraz som hľadala v Prahe a návrat na Slovensko mimo umeleckého diania ma izoloval. Bola som donútená ísť svojou cestou.“
Vysvetľuje, že hoci cestovala po divadlách, uskutočnila množstvo kolektívnych výstav, učila na umeleckej škole, všetko ju nútilo spoliehať sa samu na seba. Možno jej to pomohlo, možno z časti uškodilo. Podľa jej slov sa ľahšie štartuje, keď človek rastie s kolektívom v nejakom prostredí, ktoré už našlo výrazové prostriedky.
Rada spomína na obdobie, keď v deväťdesiatych rokoch učila na umeleckej škole. Je pyšná na viacero svojich študentov, ktorí sa dostali na prominentné školy do zahraničia alebo na architektúru, na scénografiu, na dizajn, maľbu a grafiku.
„Pochopiteľne, aj mňa to posúvalo, bola som nútená vyliezť zo svojej ulity a znovu študovať, učiť sa, sledovať súčasné trendy,“ povedala s úsmevom a poznamenala, že by ocenila, keby si jej výstavu prišiel pozrieť okruh výtvarníkov kolegov a ľudí, ktorí obdivujú umenie. Každý podľa nej potrebuje spätnú väzbu, aby zistil, ako jeho tvorbu vnímajú druhí.
„Bola by som rada, keby výstava oslovila aj mladých, nielen myšlienkou, ale aj štruktúrou, neokázalosťou a surovým umením.“
Paralely drámy, prieniky výtvarného umenia a divadla Emílie Jakubisovej budú v Art galérii sprístupnené do konca septembra.
EMÍLIA JAKUBISOVÁ
Narodila sa 9.12.1951 v Leviciach. Absolvovala grafický odbor SŠUP v Bratislave a odbor bábkarskej scénografie na Akadémii múzických umení v Prahe. Už počas štúdia sa podieľala na viacerých inscenačných projektoch. Pracovala v Bábkovom divadle v Nitre a spolupracovala s činohernými divadlami doma i v Čechách. V 70-tych rokoch založila v Prievidzi divadlo Ruka, pre ktoré písala texty, bola režisérkou, návrhárkou scény, bábok a kostýmov. Popri tom sa venovala komornej maľbe a výtvarným realizáciám v architektúre. Jej dielo zdobí interiér Domu kultúry v Prievidzi.
