PRIEVIDZA. Kedysi, keď chlapec dovŕšil osemnásť rokov, postavil sa v trenírkach pred odvodovú komisiu a tá rozhodla, či je vhodný pre službu v armáde.
Sen o modrej knižke, ktorá oslobodzovala od pobytu za múrmi kasární, sa splnil len malému percentu mladíkov. Väčšina sa teda na dva roky a postupne už len na osemnásť mesiacov, rok, deväť mesiacov a nakoniec na polrok obliekla do zeleného.
Na Slovensku zanikla povinnosť absolvovať základnú vojenskú službu 1. augusta 2005.
Záujem o záľuby
Odvody brancov, nástupy na vojenskú službu aj návrat do civilu si dodnes dobre pamätá Ľudovít Pös z Kanianky. V minulosti bol totiž zástupcom náčelníka mobilizačného oddelenia na prievidzskej vojenskej správe.
„Z obcí, miest a matrík sme získali mená chlapcov, ktorí v danom roku dovŕšili osemnásť rokov. Stali sa z nich branci, ktorí sa po lekárskej prehliadke postavili pred odvodovú komisiu. Pokiaľ boli vhodní na službu v armáde, boli odvedencami,“ priblížil niekdajší profesionálny vojak.
V odvodovej komisii bol okrem pracovníkov vojenskej správy aj lekár. Chlapci odpovedali na otázky, pri akom type vojska by chceli slúžiť, v ktorom útvare, ale pýtali sa ich aj na to, čo vyštudovali, akým záľubám sa venujú.
Vojaci, ktorí si už časť služby odkrútili, sa vždy tešili na nováčikov. (zdroj: TASR)Branci na rebrináku
Odvody sa konali vždy dvakrát do roka v prievidzskom dome kultúry. Každý branec mal svoju evidenčnú kartu, do ktorej zapisovali všetky údaje o ňom.
„Karty chlapcov z Prievidzského okresu sme vždy pred odvodmi rozdeľovali podľa toho, v ktorom mesiaci sa narodili. Zistili sme pri tom, že každoročne najvyšší 'komín' mal september. Z tohto sme usudzovali, že tento mesiac sa rodí najviac detí,“ spomenul si na kuriozitu Pös.
Kedysi venovali aj obce a mestá odvodu brancov pozornosť, organizovali im slávnostné prijatia. K nezvyčajnej tradícii sa asi v roku 1999 vrátili v Kanianke. Pre chlapcov pripravili rebrinák ťahaný koňmi. Branci si naň vysadli spolu so starostom a putovali do Prievidze na odvod. Bolo im veselo, pretože mali harmoniku a spievali.
„Ich radosť však dlho netrvala. Na ceste medzi Bojnicami a Prievidzou, na moste nad riekou Nitrou sa jedna bočnica uvoľnila a chlapci popadali. Tí, ktorí boli na druhej strane, sa im smiali, no len do chvíle, keď sa aj oni s vozom prevrátili. Na odvod do domu kultúry prišli nakoniec peši, boli špinaví, poodieraní a dotrhaní. Ešte aj starosta sa zranil,“ vyrozprával príhodu spojenú s odvodom brancov Pös.
Dlhé vlasy do armády nikdy nepatrili. (zdroj: TASR)Ďaleko od domova
Vždy sa našli mladíci, ktorí sa chceli vyhnúť vojenskej službe, preto žiadali odklad nástupu do kasární. Najčastejšie išlo o študujúcich. Ďalší sa snažili poukázať na svoj zlý zdravotný stav. Modrú knižku však dostali údajne len tí, ktorých zdravotný stav bol dlhodobo zlý. Miesto v armáde sa našlo aj pre tých, ktorí mali zníženú zdravotnú schopnosť.
Zákony na Slovensku umožňovali od deväťdesiatych rokov odmietnuť vojenskú službu a absolvovať civilnú.
„Takúto možnosť využívalo asi dvadsať percent odvedencov. Civilnú službu mohli absolvovať vo vybraných organizáciách, pričom trvala vždy dlhšie ako vojenská,“ objasnil bývalý pracovník na vojenskej správe.
Do útvarov rukovala väčšina brancov v hlavných termínoch, ktoré boli vždy v apríli a októbri. Niektorých povolávali aj v januári a júli.
Slováci, ešte v spoločnom štáte s Čechmi a pred rokom 1989, rukovali predovšetkým do Českej republiky. Platilo to aj o chlapcoch z hornej Nitry.
Podľa Pösa „až deväťdesiat percent ;slovenských brancov odchádzalo do útvarov v Čechách a na Morave. Tí, ktorí zostali na Slovensku, smerovali hlavne do poddôstojníckych škôl. Po ich ukončení ich však zväčša prevelili do Česka.“
Po vzniku samostatného Slovenska armáda nekládla dôraz na to, aby branec narukoval čo najďalej od svojho domova.
„Rozhodovala hlavne odbornosť a profesia, teda aby civilná bola čo najbližšie vojenskej,“ zdôraznil Pös.
Podľa neho neboli na Slovensku útvary, do ktorých by boli prioritne posielaní mladíci z hornej Nitry.
Branci fasovali uniformy hneď pri príchode do kasární (zdroj: TASR)Chlapci a chlapi
Vždy sa hovorilo, že vojna robila z chlapcov chlapov. Podľa Pösa to tak vo všeobecnosti bolo.
„U každého vojaka to však bolo individuálne. Mnohí sa určite naučili disciplíne, poriadku alebo ako si budovať vzťahy v kolektíve. V tomto smere určite služba v armáde mnohým veľa dala. Na druhej strane boli aj prípady, keď vojenčina pokazila mladého muža,“ zhodnotil.
Podľa neho by v súčasnosti mohla fungovať dobrovoľná vojenská služba.
„Možno by ju využili tí, ktorí nevedia, čo robiť po skončení školy, akou cestou sa budú ďalej uberať, alebo aj pre tých, ktorí sú bez práce,“ myslí si bývalí profesionálny vojak.
Veľkým pozitívom základnej vojenskej služby boli podľa neho kamarátstva, ktoré počas nej vznikli. V mnohých prípadoch pretrvali dlhé roky, neraz aj do konca života.
ANKETA
Ako hodnotíte niekdajšiu základnú vojenskú službu? Je dobré, že bola zrušená, alebo by ste ju zaviedli opäť? Robila vojna z chlapcov chlapov?
Mário: Mam síce modrú knižku, ale k niečomu bola vojenčina dobrá. Bola tam istá pokora, trocha rešpektu, ale aj štipka strachu z nepoznaného. Teraz majú chlapci pätnásť, šestnásť rokov a nevedia, čo so sebou. Všetko videli, všade boli. Žiadny rešpekt. Keby bolo najhoršie, prevažuje u mňa, že by som išiel brániť svoj domov a vlasť. No keby k tomu naozaj prišlo, neviem, ako by som sa zachoval.
Števik: Zážitky a priateľstvá, k tomu sebakontrola, skúsenosti, ovládanie sa nedajú zabudnúť. A to je pre chlapa škola do života.
Pavol: Mne to zobralo rok produktívneho života, a to som dokonca ani tú Šumavu nespoznal.
Franko: Vyrastajú poriadni nespratníci, čo si nevedia vážiť nikoho. Dal by som vojnu znova, lebo maznáčikov, čo si myslia, ako sú strašne cool, je už veľa.
Ondrej: Myslím, že sa na vojenčine dalo trošku zoceliť, zmužnieť a naučiť sa disciplíne. Avšak len v prípade, že mal o to vojak záujem. Bol som na vojenčine v roku 1996, takže len na rok. Ale myslím, že mi to niečo dalo. Som zástancom myšlienky dobrovoľnej základnej vojenskej služby, pretože v prípade mobilizácie sa zíde na obranu každý chlap, ktorý má aspoň základný výcvik a chuť brániť vlasť.
Štefan: Keď už nič iné, tak aspoň poriadku naučila vojenská služba. Môžem sa hrdiť titulom Čierny barón. PTP (pomocný technický prápor) Jaslovské Bohunice a Mochovce, dva krásne roky.
Roman: A čo by tam robili tí navoňaní, s náušnicami a s krúžkami v nose, ušiach a podobne? To nie je len o vojenskej službe, ale aj o výchove rodičov, o základnej a strednej škole. Chcel by som vidieť, ako by na vojenčine vyskakovali takýto mladíci, ako sme toho svedkami teraz.
Anna: Chlapcom vojna chýba. Nebolo by toľko feťákov a naučili by sa poriadku. Bolo to na niečo dobré.
