PRIEVIDZA. V minulej sezóne figurovala Prievidžanka na delegačnej listine menej, čo by však už od nového ročníka chcela zmeniť.
Ako ste sa dostali k futbalovému rozhodovaniu?
– Otec dlhé roky hrával a rozhodoval futbal. Mám pekné spomienky z detstva, keď mi vysvetľoval pravidlá a brával ma so sebou. Rada som sa naňho chodievala pozerať a povzbudzovať ho. Hneď po dovŕšení osemnástich rokov som sa prihlásila na školenie rozhodcov. Paradoxne, otec s mojím rozhodnutím nesúhlasil. Nikdy mi v tom však nebránil, dokonca mi požičiaval svoj výstroj. Neskôr mi kúpil rovnaký dres, v akom rozhodoval on v prvej slovenskej futsalovej lige, čo bolo pre mňa vzácne. Žltú a červenú kartu si od neho podľa potreby požičiavam dodnes.
Predsa. Pre ženy asi trochu netradičný koníček, nie?
– V súčasnosti nie sú ženy vo futbale takým výnimočným fenoménom ako v minulosti. Aj ženský futbal ide do popredia, ale priznám sa, vôbec ho nesledujem. Vďaka otcovi bol futbal prirodzenou súčasťou môjho života. Vraj prvé slovo, ktoré som vedela povedať, bolo „gól“. Keď som mala asi štyri roky, dostala som „od Ježiška“ svoj prvý dres s číslom jedna, ako nosieval otec. Potajomky som si zvykla skúšať jeho brankárske rukavice.
Čo vás ku futbalu ťahalo?
– Vždy som obľubovala loptové hry a kolektívne športy, hoci od základnej školy po tretí ročník gymnázia som najviac hrávala šach a venovala som sa najmä hudbe. Preferovaným športom pre mňa zostane futbal, momentálne je to ešte aktívne tenis a pasívne volejbal.
Čo vám rozhodovanie futbalových zápasov dalo a naopak zobralo?
– Dáva mi toho veľa. Učí ma napríklad rýchlejšie reagovať, koncentrovať sa a zvládať záťažové situácie. Cenné sú pre mňa rady a pomoc delegátov a starších kolegov, ktorí rozhodovali v mojich začiatkoch a niektorí doteraz rozhodujú. Rada sa s nimi a s ďalšími priaznivcami futbalu stretávam na ihriskách. Vďaka futbalu som navštívila takmer všetky obce prievidzského okresu a niekoľko obcí bánovského a partizánskeho okresu. Rozhodovanie mi istým spôsobom vzalo anonymitu, množstvo ľudí ma pozná. A voľné nedeľné popoludnia. Som tiež dosť citlivá na neslušné slová a vulgárne prejavy, ktoré, podľa mňa, na športové podujatia nepatria.
Čo by ste ešte chceli v rozhodovaní dosiahnuť?
– Nikdy som nemala ambície postúpiť do vyššej súťaže. Sú s tým spojené rôzne nároky a požiadavky a pre mňa boli vždy dôležité aj ďalšie aktivity, ktorých som sa nechcela a nechcem vzdať. Som vďačná za to, že môžem pôsobiť v našom Oblastnom futbalovom zväze. V rámci mojich časových možností sa snažím odrozhodovať zápasy, na ktoré som nominovaná. Nepozerám si dopredu rozpis zápasov a v podstate nemám obľúbené a neobľúbené miesta. Je pekné, že aj v malých obciach sa nájdu nadšení ľudia, ktorí sa pre futbal nezištne obetujú. V posledných rokoch rozhodujem dosť málo. Ak mi to okolnosti dovolia, v novom súťažnom ročníku by som chcela byť komisii rozhodcov k dispozícii na čo najviac kôl.
Máte aj nejaký vzor?
- Pokiaľ ide o futbal, otca som od malička vnímala ako prototyp dobrého futbalistu (brankára) a spravodlivého rozhodcu. A vo svojom živote som mala šťastie spoznať niekoľko múdrych ľudí, ktorí sú pre mňa nasledovaniahodným príkladom dobrého života.
