NITRIANSKE PRAVNO. Obecné zastupiteľstvo v Nitrianskom Pravne vyhlásilo tento rok za Rok Jozefa Damka. Takýmto spôsobom si pripomínajú slávneho rodáka, vynikajúceho sochára európskeho významu Jozefa Damka (1872-1955), pri príležitosti šesťdesiateho výročia jeho úmrtia.
Pocestujú do Budapešti
„Rozhodli sme sa spropagovať život a dielo tohto umelca, ktorý vytvoril mnoho sôch a reliéfov. Najviac sa ich nachádza v Budapešti, kde väčšinu svojho života žil a tvoril,“ povedal starosta Nitrianskeho Pravna Jozef Balčirák.
Pripomenul, že Damko zanechal niekoľko svojich diel aj vo svojom rodisku.
„Na obecnom úrade máme mramorový reliéf, ale najzaujímavejšie sú náhrobníky jeho rodičov na našom cintoríne. Hoci Damka pozná celá Európa, doma je pomerne málo známy. Aj preto sme sa rozhodli venovať mu tento rok,“ vysvetlil starosta.
Obec pripravuje viacero sprievodných podujatí. Bude to výstava jeho sôch a reliéfov, ktoré si zapožičajú aj z depozitov múzea v bojnickom zámku.
„Zorganizujeme tiež zájazd našich obyvateľov do Budapešti, kde si pozrieme jeho najvýznamnejšie diela a navštívime aj jeho hrob. Ak bude záujem, zájazd zopakujeme. Zapojíme aj žiakov základnej umeleckej školy, ktorí sa budú snažiť sochára napodobniť. Aj z týchto prác usporiadame výstavku,“ dodal Balčirák.
Vyzdobil viaceré chrámy
Jozef Damko sa narodil 15. októbra 1872 vo vtedajšom Nemeckom Pravne, v starousadlíckej nemeckej rodine. Hoci sa u neho výtvarný talent prejavoval už od mladosti, po skončení ľudovej školy ho ako trinásťročného rodičia poslali do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Tam si údajne počas prestávok modeloval z hliny postavy svojich kamarátov.
Náhodou ho pozoroval jeden architekt a ten potom na neho upozornil riaditeľa sochárskej školy Aloisa Stróbla. Ten vycítil jeho talent a odporučil mu štúdium na jeho umeleckopriemyselnej škole. Tam študoval šesť rokov.
Majster Stróbl si ho veľmi obľúbil, podporoval ho, pomohol mu vybaviť štátne štipendiá a dokonca poskytol mu bývanie vo vlastnej rodine. V Budapešti sa Damko spoznal s početnými umelcami, hercami, architektmi, čo malo pozitívny vplyv na jeho umelecký rozlet.
Už počas štúdií dostal viacero ocenení na medzinárodných výstavách. Absolvoval študijný pobyt v Paríži a Ríme. Tu vyhral súťaž na vytvorenie náhrobníka pre pápeža Silvestra II. Vytvoril ho z carrarského mramoru a slávnostne ho odhalili v rímskom chráme St. Giovanni di Laterano v roku 1910 za účasti početných pútnikov z Uhorska.
V Budapešti vyzdobil Chrám svätého Štefana, kostol v Belvárosi aj ďalšie kostoly. Bol tvorcom mnohých pamätníkov prvej svetovej vojny, jeho diela zdobia početné verejné budovy nielen v Budapešti, ale aj ďalších maďarských mestách. Je napríklad autorom busty biskupa Otakara Prochásku v Ostrihome alebo Lajoša Košúta v Turíne či množstva náhrobných kameňov.
Ateliér našiel v troskách
Hoci pôsobil v Budapešti, často svojich rodičov navštevoval. V časoch druhej svetovej vojny, keď Budapešť často bombardovali, sa dokonca utiahol do rodnej obce aj s množstvom svojich diel. Ani tam nezaháľal, ale ďalej tvoril. Takto vznikli sošky Jánošíka, ale aj busty a reliéfy cirkevných osôb, no aj obyčajných ľudí, starých mužov, žien a detí.
Po skončení vojny sa vrátil do Budapešti, ale svoj ateliér našiel v troskách. Zdravie sa mu potom zhoršovalo, ale pracoval až do posledného dňa života. Zomrel 11. decembra 1955. Je pochovaný v Budíne.
Múzeum kultúry karpatských Nemcov, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea, vydalo v roku 2001 o Jozefovi Damkovi monografiu.
