PRIEVIDZA. Prievidžan Peter Fašung, ktorý preteká za 3Athletics, už raz svoju bežeckú kariéru ukončil, no pre zdravotné problémy s atletickým športom opäť začal. Vo veku 66 rokov sa teraz môže pochváliť víťazstvami na mnohých prestížnych podujatiach.
Vo svojej kategórii ste nedávno vyhrali aj Malý Štrbský maratón, ktorý meral 31 kilometrov. Zrejme šlo o veľmi náročné preteky.
– K Malému Štrbskému maratónu mám veľký rešpekt preto, že teplota na ňom vždy dosahuje okolo 28 stupňov. Náročný je však hlavne terén, ktorý je vlnitý s dlhými stúpeniami. Jednoducho povedané, veľmi ťažké preteky, na ktoré prichádzajú dobrí pretekári z celého Slovenska i zahraničia.
Aký mal maratón priebeh?
– Hneď od štartu sa vytvorili, skupinky, každý sa zaradil podľa svojej výkonnosti. Do tretieho kilometru sa to miešalo aj s pretekármi, ktorí sa prihlásili na desaťkilometrovú vzdialenosť, no potom sa to ustálilo. Ja osobne, vzhľadom k tomu, že moja príprava nebola zameranú na takéto vzdialenosti, som zvolil tempo, ktoré mi vyhovovalo. Na siedmom kilometri ma dobehla skupinka dvoch žien a troch mužov, s ktorými som bežal až po obrátku v Liptovskej Tepličke (16 km). Potom mi trochu na najbližšej občerstvovačke odbehli a vzdialenosť približne sto metrov udržali do konca. Na dvadsiatom kilometri ma dobehol jeden pretekár, o ktorom som nevedel, že je moja kategória. Zapojil som sa na neho a takto sme bežali až do tridsiateho kilometra, čo už bolo pred Štrbou a cieľom. Prišlo však menšie stúpanie, na ktorom som ho dobehol, predbehol a do cieľa prišiel ešte s tridsaťsekundovým náskokom. Až v cieli, keď sme si podávali ruky, som zistil, že to bol môj konkurent z kategórie nad šesťdesiat rokov, takže som bol šťastný, že sa mi podarilo vyhrať.
Fašung na trati. (zdroj: archív - Peter Fašung)Spomínate si na vaše začiatky s behaním?
– S behom a jeho začiatkom to bolo kuriózne. Mal som 35 rokov, nadváha išla k hranici osemdesiatich kilogramov, pomaly som si nemohol ani zaviazať topánky, a tak som si povedal dosť. Keďže les mám pri dome, pomaly som začal cupkať po lesoparku, neskôr som aj pobehol, pomaly aj predlžoval trať. Po troch mesiacoch som pomaly prebehol tri kilometre, niekedy, keď sa podarilo, aj viac. Takto postupne som zvyšoval hranicu až na desať kilometrov. Samozrejme, váha išla dole, čo sa mi páčilo.
A čo prvý ostrý štart a prvé úspechy?
– Keďže mi to začalo trochu behať, kamaráti ma prehovorili, aby som s nimi šiel aj na preteky. Doteraz si pamätám a nikdy na ne nezabudnem. Bolo to v Nadliciach pri Partizánskom, bežala sa desiatka. Štartoval som v kategórii do štyridsať rokov s tým, že keď ma takto povzbudzovali, niečo zabehnem. Sklamanie bolo veľké, veď v poslednom kole ma predbiehali už aj žiaci základnej školy. Ale na beh som nezanevrel, o to viac som ešte začal trénovať. Moje zanietenie bolo také veľké, že po roku tréningu som sa prihlásil na Košický maratón (r.1986). Pred štartom som mal veľmi divné pocity až strach, ako to dopadne a či to vôbec dobehnem. Po pretekoch prišla veľká úľava a radosť, pretože som zabehol čas 2:59:56 hod., čo na prvý maratón bolo pre mňa veľkým úspechom. V ďalších rokoch sa to ešte zlepšovalo a ostatných 24 maratónov až do roku 1990 som nebežal horšie ako 2:47,00 hod. Na veteránskych majstrovstvách Európy v maratóne v roku 1990 som obsadil piate miesto, čo vzhľadom na predtým dosiahnuté časy nad 2:38:00 hod. bol vlastne neúspech.
V roku 1992 ste z osobných dôvodov zavesili tenisky na klinec, no neskôr nasledoval váš veľký návrat.
– Znova som sa k behaniu nabudil, keď som dosiahol šesťdesiatku. Boli to taktiež ťažké začiatky, pretože ak som chcel niečo dosiahnuť, vedel som, čo ma čaká. Postupne však boli ťažkosti prekonané, dostal som sa do takej pohody, že v roku 2011 som vyhral vo svojej kategórii Pražský maratón. V ďalších rokoch som vyhral množstvo domácich aj zahraničných pretekov a v poslednom období je to výhra polovičného maratónu v Olomouci (jún 2014) a prvé miesto v polovičnom maratóne v Karlových Varoch (máj 2015).
Určite ste hrdý aj na svoju dcéru, ktorá má za sebou viacero úspechov?
– Dcéra Peťka úspešne v minulom roku ukončila vysokoškolské štúdium na FTVŠ UK Bratislava. Je veľká športovkyňa, na svoj vek má pomerne bohatú kariéru, veď je majsterka sveta a Európy do 23 rokov v duatlone, víťazka Slovenského pohára v duatlone či majsterka Slovenska na dráhe. Teraz sa pripravuje hlavne na bežeckú kariéru na dlhých tratiach. Má veľké predsavzatia a chuť dosiahnuť ďalšie veľké úspechy.
Bežec - rekordér s dcérou Petrou. (zdroj: archív - Peter Fašung)Čo vám beh dal a naopak v živote zobral?
– Ako som už spomínal, so športom som prestal v roku 1991 a postupne som začal znovu mohutnieť. To by mi už v tých rokoch až tak nevadilo, ale začal sa mi zvyšovať tlak. Dosiahlo to až taký stupeň, že som musel začal brať tabletky. Znovu som si povedal dosť a začal opäť chodiť do lesa, až som to dotiahol do takého stavu, že opäť takmer každý deň trénujem približne desať kilometrov denne a chodím aj pretekať.
Čo by ste chceli ešte behmi dosiahnuť?
– V prvom rade, aby mi zdravie slúžilo aspoň tak ako doteraz, čo je prvoradé. Potom môžem začať uvažovať, čo ďalej. Mám však v kútiku duše nesplnené športové priania, jedno z nich je účasť na maratóne v Bostone alebo v New Yorku. Lákadlom sú aj veteránske majstrovstvá sveta či Európy.
Chceli by ste na záver niečo ľuďom odkázať?
– Všetkým, ktorí si myslia, že vo vyššom veku sa nedá začínať so športom, chcem povedať len toľko, že nikdy nie je neskoro. Aj ja som znovu začal, keď som mal šesťdesiat rokov. Nemusí to byť behanie, mám priateľov, ktorí posilňujú, začali chodiť na turistiku alebo bicyklujú. Treba len chcieť.
