PRIEVIDZA. Filmový režisér a scenárista Štefan Uher by sa bol 4. júla dožil 85 rokov. Jeho filmy znamenali prelom v českej a slovenskej filmovej tvorbe šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Zobrazoval a riešil morálne problémy doby, nastoľoval závažné etické problémy súčasnosti, čím sa nepopierateľne zaradil medzi popredných tvorcov filmového umenia.
V roku 1993 získal cenu Igric in memoriam za výrazný tvorivý prínos do slovenskej kinematografie.
Kritik problémov
Štefan Uher sa narodil 4. júla 1930 v Prievidzi. V rokoch 1950-1955 absolvoval štúdium réžie na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Po návrate do Bratislavy nastúpil ako režisér do Štúdia dokumentárnych filmov, kde pod jeho režijným vedením vzniklo približne dvadsať titulov.
Od roku 1960 režíroval v Štúdiu hraných filmov. Prednášal aj na bratislavskej Vysokej škole múzických umení a bol vedúcim Katedry filmovej a televíznej réžie.
Od jeho celovečerného debutu My z deviatej A (1961) až po film Správca skanzenu (1989) vytvoril Uher osemnásť celovečerných filmov.
Už vo svojej dokumentárnej tvorbe sa kriticky vyjadroval k rôznym spoločenským a ľudským problémom, napríklad v snímkach Prvá brázda (1955), Učiteľka (1955), Ľudia pod Vihorlatom (1956), Poznačení tmou (1959) alebo Očami kamery (1959).
Intenzívne spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
Impulz pre novú vlnu
Prvým spoločným dielom trojice Bednár-Uher-Szomolányi bol film Slnko v sieti (1962), ktorý sa stal impulzom pre obdobie „novej vlny" v českom a slovenskom filme. Stal sa inšpiráciou pre novú nastupujúcu režisérsku generáciu. Spojil v ňom štylizovaný príbeh s autentickosťou dokumentárneho výrazu, zobrazil životné pocity mladých ľudí hľadajúcich svoje miesto v živote.
Trojica umelcov ďalej vytvorila filmy Organ (1964), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Javor a Juliana (1972), Veľká noc a veľký deň (1974) alebo Kamarátky (1979) a tiež štvordielny televízny seriál Moje kone vrané.
V spolupráci s Dominikom Tatarkom nakrútil Štefan Uher snímku Panna zázračnica (1966) zachytávajúcu život generácie umelcov formujúcej sa uprostred vojny.
Pohľadom detí a mladých ľudí sa pozeral na svet vo filmoch Keby som mal pušku (1971) a Keby som mal dievča (1976). V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa vrátil k pôvodnej poetike vo svojich snímkach Kosenie Jastrabej lúky (1982), Pásla kone na betóne (1982), Šiesta veta (1985) a Správca skanzenu (1989).
Štefan Uher zomrel 29. marca 1993 v Bratislave vo veku 62 rokov. Bol výrazným a úspešným reprezentantom slovenskej kinematografie na zahraničných festivaloch a súťažiach a držiteľom mnohých ocenení.
