ZEMIANSKE KOSTOĽANY. Päťdesiat rokov uplynulo v máji tohto roku od katastrofy, ktorá postihla Zemianske Kostoľany. Hrádza odkaliska, do ktorej elektrárne ukladali popolček, sa pretrhla. Zanechala po sebe spúšť v podobe zničených domov, majetku, ale predovšetkým štyroch ľudských životov.
Pozrite si zábery Slovenskej televízie z tragédie v Zemianskych Kostoľanoch
Pred Domom kultúry SNP v Zemianskych Kostoľanoch, teda na mieste, ktoré tiež bolo zaliate popolčekom, odhalili pamätnú tabuľu venovanú tejto tragickej udalosti a hlavne ľuďom, ktorých pripravila o život.
Dom ich neuchránil
„S kamarátkou sme boli ráno u nás doma, pretože sme mali poobednú zmenu. Bolo asi deväť hodín, keď sme zvonku počuli krik. Pozreli sme sa z okna a videli sme, že kus hrádze sa odtrhol. Počuli sme, ako pracovníci kričia, aby sme utekali. Vybehli sme na kopec a všetko sme sledovali,“ zaspomínala si na 21. máj 1965 Milada Hlavnová, ktorá prišla na pietnu spomienku.
Pri odhalení pamätnej tabule sa stretli príbuzní obetí a ľudia, ktorí tragédiu prežili na vlastnej koži. (zdroj: Marián Kucman)Na pamätnej tabuli si prečítala meno 36-ročnej Sidonie Dadovej. Poznala ju, rovnako aj je dvoch synov, šesťročného Milana a dvojročného Dušana.
„Keď sa hrádza roztrhla, obe deti zobrala dnu do domu. Ten ich však pred masou popolčeka neuchránil, všetci traja v dome zahynuli,“ povedala so smútkom Milada Hlavnová. Jej rodina prišla o všetko, aj o strechu nad hlavou. Získali síce okamžite byt v Prievidzi, no rozhodli sa napriek strachu, či sa katastrofa nezopakuje, zostať v Zemianskych Kostoľanoch.
Slzám sa počas spomienkovej akcie neubránila Blažena Urbanová, ktorá prišla do Zemianskych Kostolian až z Lučenca.
„Mala som len sedemnásť rokov, keď popolček z roztrhnutej hrádze pripravil o život moju mamu. Aj keď už odvtedy prešlo päťdesiat rokov, stále sa mi o tom ťažko rozpráva,“ povedala s roztraseným hlasom dcéra Žofie Karakovej, ktorá sa ako 44-ročná stala obeťou tragédie.
Prečo?
Ľuďom, ktorí si prišli zaspomínať na smutné udalosti spred pol storočia, sa prihovorila aj starostka Zemianskych Kostolian Jana Školíková. Zdôraznila, že rok 1965 bol pre obec mimoriadne tragický a smutný.
Milada Hlavnová (vľavo) a Blažena Urbanová mali v čase tragédie sedemnásť rokov. Pani Blažena pri nej prišla o mamu. (zdroj: Marián Kucman)„Tým, ktorých život visel na vlásku a prežili, sa budú neprestajne vynárať otázky. Nedalo sa katastrofe zabrániť? Kto je za to všetko zodpovedný? Bol to naozaj osud? Zlyhal ľudský faktor alebo to bol následok nedôslednosti a ľahostajnosti voči svojim povinnostiam? Alebo príroda svojim pričinením, v podobe pretrvávajúceho dažďa, chcela dať výstrahu budúcim generáciám? Nevieme. A možno sa budeme aj do budúcna pýtať prečo,“ povedala starostka a dodala: „Veríme však, že sa podobná situácia v našej obci už nikdy opakovať nebude.“
Pridávali aj vápno
Odkaliská pre potreby prevádzky Elektrárne Nováky boli vybudované na základe povolení ako vodohospodárske dielo.
„Odkaliská sa používajú na ukladanie škvaro-popolovej zmesi ako vedľajších energetických produktov vznikajúcich pri výrobe elektriny a tepla. Zmes je zaradená v rámci kategorizácie odpadov ako ostatný odpad. To znamená, že to nie je nebezpečný odpad,“ povedala hovorkyňa Slovenských elektrární Jana Burdová.
(zdroj: Marián Kucman)Ubezpečila, že v súčasnosti sú odkaliská denne monitorované. Dvakrát do roka, na jar a na jeseň, prebieha aj meranie posunov hrádzí.
„V novom odkalisku je už len popol z produkcie Elektrárne Nováky, ktorý neobsahuje žiadne toxické látky. Pred haváriou v roku 1965 do odkaliska privážali elektrárne popol a navyše novácka chemička vápno,“ priblížila Burdová.
Vysvetlila, že vzhľadom na malú, takmer žiadnu priepustnosť ukladaného vápna, nastalo nahromadenie vody nad jeho vrstvou.
„Nedostatočné odvádzanie vody pomocou drenážnych systémov spôsobilo jej nahromadenia až na takú mieru, že došlo k pretrhnutiu hrádze,“ dodala Burdová.
Napísal kronikár Michal Jánoška
21. mája 1965
Bolo to dňa 21. mája 1965 asi o 9. hodine sa uvoľnila hrádza zložišťa popolčeka a strusky elektrárne. Katastrofa! V tejto nešťastnej chvíli bol úplne zničený dom, v ktorom bývala rodina Dadová. Dom stál pod hrádzou. V troskách domu zostali Sidonia Dadová, 36-ročná matka a jej dve deti 6-ročný Milan a 2-ročný Dušan.
Na miesto katastrofy prišli záchranné čaty z nováckych baní a príslušníci vyprosťovacieho oddielu civilnej ochrany z elektrární a Chemických závodov Wilhema Piecka. Žiaľ, už len mŕtve telá sa za veľkého vypätia síl podarilo vyprostiť až o 14,35 h tohto dňa. Bol to hrozný pohľad, ako obete nešťastia v náručí záchranárov sa po očistení dostávali do drevených rakiev, aby za smutných pohľadov asi tisícky zvedavých ľudí, ktorí sa sem prišli pozrieť z celého okolia, odviezli do márnice.
26. mája 1965
Svitá. Nad obcou sa k zemi tlačí hustá hmla. A skôr ako sa mali ľudia zobudiť a odísť do práce, na obrovský hukot povyskakovali z postelí, aby si zachraňovali holé životy. Hrádza niekoľko minúť pred piatou dokončila svoju ničomnú robotu.
Sedimenty brali so sebou, čo im bolo v ceste, stožiare vysokého napätia, odstrukovacie potrubie i s betónovými základmi, stromy, domy, ľudí a prevrhli parný rušeň. A keď zaznela poplachová siréna, ľudia čakali ďalší zosun. Panika bola obrovská. Ako bez hlavy sa každý snažil dostať čo najďalej. Výstražný hlas sirény bol zbytočný, lebo hrádza sa už nezosunula. Vyhnanci z domov sa vracajú. Niektorí vidia len základy bývalých domov, Plachý Ján, Karak Valent, Mokošová Magda, iní plné byty sedimentov. Nábytok zničený. Vtedy nik nehľadí na škody a každý ďakuje osudu, že si zachránil holý život. Postihnutí občania sú ihneď odvezený do nemocnice. Ide o popáleniny, pretože v popole sa nachádzali lepkavé chemické látky. Žofia Karaková už ochranu nepotrebovala – tragicky zahynula.
