PRIEVIDZA. Židovská komunita žila v Prievidzi iba sto rokov a zanikla krátko po druhej svetovej vojne.
Tieto dejiny židovstva na hornej Nitre dokumentuje kniha Jedno storočie v Prievidzi, ktorej spoluautorom je historik a archivár múzea Bojnice Erik Kližan.
Výstrižky dobovej tlače
„Písať o histórii židovstva v Prievidzi a okolí nebolo jednoduché. Archív tejto komunity sa stratil, tak ako väčšina židovských archívov na Slovensku,“ povedal Kližan.
Vychádzal preto iba z výstrižkov dobovej tlače a iných dokumentov uložených v štátnych archívoch a najmä zo súkromných dokumentov ľudí, ktorí prežili holokaust.
„Jedným z nich je prievidzský rodák, profesor histórie Anton Jelínek, ktorý žije v Izraeli. Spomienkami a niektorými dokladmi prispel predovšetkým tiež Prievidžan Otto Gubič. V priebehu prípravy knihy však zomrel vo veku 89 rokov,“ vysvetlil Kližan.
Židia sa na hornej Nitre spočiatku usadili v dedinách, pretože v Prievidzi to mali zakázané. Až v roku 1851 sa do mesta nasťahovala prvá židovská rodina. Postupne Židov pribúdalo, zaoberali sa predovšetkým obchodom, právnymi službami, boli advokátmi či notármi. Doteraz existujúcu potravinársku fabriku Carpathia takisto založili a vlastnili Židia.
Ako sa uvádza v spomínanej knihe, Židia sa postupne zapájali aj do spoločenského života, mali svojich zástupcov aj v mestskej rade.
Nevraživosť zostala
Druhá svetová vojna a protižidovské zákony vojnového Slovenského štátu však boli pre židovskú komunitu zničujúce. Postupne boli Židia obmedzovaní na majetku, právach a potom aj na životoch.
Z Prievidze postupne vysťahovali približne štyristodvadsať Židov. Najskôr do pracovného tábora medzi Prievidzou a Novákmi a z neho potom mnohých transportovali do koncentračných táborov. Vrátilo sa iba dvestoštyridsať z nich.
„Ale Židia nezostali iba pasívni, zapojili sa aj do protifašistického odboja. Po vypuknutí SNP vznikla na pôde spomínaného tábora takzvaná Židovská rota, ktorá mala až dvesto členov. Pripojila sa k partizánom a zapojila sa do bojov proti postupujúcim nemeckým vojskám. Dovedna
tridsaťosem príslušníkov roty padlo,“ priblížil Kližan.
Podľa neho po oslobodení Prievidze sa vrátili viaceré, často neúplné rodiny, ktoré sa ukrývali v okolitých dedinách a prežili záver vojny. Plánovali sa nasťahovať do svojich pôvodných domov a získať späť svoj majetok. Málokomu sa to však podarilo.
Obyvateľstvo bolo voči nim stále nevraživé, tak sa väčšina z nich vysťahovala do Izraela. V roku 1950 židovská komunita v Prievidzi prakticky zanikla. Zostalo iba niekoľko potomkov, ktorí si založili rodiny, ale k židovskej identite sa už verejne nehlásili.
Málo pamiatok
Po Židoch v Prievidzi a na hornej Nitre zostalo iba málo pamiatok. Je to niekoľko domov v okolí prievidzského Námestia slobody a torzá cintorínov. Zo synagóg, ktorých bolo v regióne niekoľko, zostala jediná v Diviackej Novej Vsi. Ale aj tá slúži ako obytný dom.
„V Prievidzi zbúrali synagógu v roku 1980. Predtým v nej zriadili sklad tovaru. Zlikvidovali ju však pre stavbu veľkého domu kultúry, ktorý ale dodnes nie je dostavaný a je škvrnou v centre mesta. Na susednej budove od roku 1996 je umiestnená už len mramorová doska, ktorá je jedinou spomienkou na existenciu synagógy,“ uzavrel spoluautor knihy.
