Otváram oči do tmy a rukou matkám vedľa seba. Hľadám vec, ktorá vydáva ten otrasný, uši týrajúci zvuk. Nahmatám telefón a pozerám na čas. Štyri hodiny ráno. Po chvíľke zmätku sa v mojej hlave rozsvieti svetlo a prichádzam na to, že som na dovolenke v Afrike a zelené plátno, na ktoré hľadím, je vrch môjho stanu.
Prvé, čo mi napadne: kto so zdravou mysľou ide na dovolenku oddýchnuť si od skorého vstávania do práce na náročnú cestu cez africké krajiny kde budíček zvoní každý deň skôr ako v ten pracovný?
Dochádza mi, že dnes je ten deň, na ktorý som sa tešila a už pár rokov dúfala, že raz príde. Dnes sa vydáme po stopách rodiny horských goríl v džungli v národnom parku Bwindi v Ugande.
Ustupujú ľuďom
Na svete je už len okolo 880 horských goríl a ich populácia posledné desaťročia veľmi kolíše. Žijú len v troch krajinách na svete - Ugande, Rwande a Kongu v centre Afriky.
Populácia týchto národov sa každým rokom zvyšuje a dôsledkom tohto sa územie goríl zmenšuje. Ľudia potrebujú ornú pôdu na pestovanie obživy a lúky na pasenie dobytka. Z roka na rok ubúdajú lesy, ktoré poskytujú gorilím rodinám prístrešie a stravu.
Taktiež vojny, hlad a nepokoje nútia ľudí hľadať potravu v divých zvieratách a gorily nie sú výnimkou. Mnoho z nich taktiež končí na čiernom trhu ako luxusný tovar. Pre niektorých ľudí je mať doma goriliu ruku ako popolník znakom bohatstva a moci, a tak pytliaci každý deň riskujú životy, aby tento dopyt ukojili.
Rýchlo vyskočím z vyhriateho spacieho vaku, zobudím chrápajúceho kamaráta Philipa, pozbieram veci, ktoré som si našťastie pripravila večer, a vyskočím do rannej hmly. Stanujeme na brehu jazera Bunyonyi, jedného z najhlbších jazier v Afrike, v ktorom paradoxne podľa lokálnych ľudí nežijú žiadne ryby. Nachádza sa na hraniciach Ugandy s Kongom a Rwandou a cesta sem bola bolestivo dlhá pre neskutočne zlý stav ciest a zápchy.
Zákaz vstupu s chrípkou
Náš sprievodca David nás čaká pri aute s kávou a raňajkami, ktoré i tak nemáme kedy zjesť. Narýchlo si urobíme sendviče, nahádžeme ich spolu so všade prítomnými banánmi do ruksaku a vydávame sa na cestu do hôr. Pár hodín strastiplnej cesty po úpätiach hôr, premenených na terasové polia dorazíme do základného kempu, kde sa pridáme k ďalším nadšencom goríl. Tu nás členovia národnej armády a pracovníci parku chvíľu pozorujú.
Do parku nie je dovolené vstúpiť nikomu, kto preukazuje známky akejkoľvek choroby, i keď len obyčajnej chrípky. Lokálni ochrancovia prírody prišli na to, že gorily nie sú voči týmto chorobám imúnne a nákaza môže viesť k vážnym zdravotným problémom aj smrti.
Všetci sedíme unavení a napäto čakáme, čo sa bude diať. Každý z nás si či už sám alebo cez cestovného operátora obstaral špeciálne povolenie na vstup do tohto národného parku a návštevu goríl. Toto povolenie zahŕňa aj losovanie o deň návštevy parku a taktiež aj rodiny goríl, ktorú v ten deň budeme hľadať.
Ozbrojený sprievod
Po krátkom brífingu sme ja a Philip zadelení do, ako sa nám zdá, fyzicky zdatnejšej skupinky ľudí a je nám pridelený sprievodca Joseph a gorilia rodina Busingye. Joseph nás informuje, že naši stopári sú už dve hodiny v horách a stopujú našu rodinu goríl od miesta ich posledného zhliadnutia.
S otáznym výrazom v tvári sa pozerá na Philipove šortky. Po rozhliadnutí zistíme, že všetci sa pozerajú na Philipove šortky. My dvaja sme totižto asi ako jediní neprečítali pokyny na tento deň, vrátane potrebného oblečenia.
Philip ako správny Juhoafričan nič iné ako šortky na turistiku nenosí a ja mám oblečené pod ľahkou vetrovkou len športové tielko. Všetci ostatní sú zahalení od hlavy až po päty a dokonca majú so sebou aj pracovné rukavice na predieranie sa džungľou. Nič sa nedá robiť. Musíme ísť ako sme a posnažiť sa neublížiť si.
Pridávajú sa k nám dvaja ozbrojení strážcovia a vojak menom Jamil a polorozpadnutými autami nás odvezú do malinkej dedinky, ležiacej na hranici Bwindi národného parku. Lokálni dedinčania nás vítajú so skúmajúcimi pohľadmi a tisnú nám do rúk palice.
Joseph nám odporúča si ich zobrať, vraj ich budeme veľmi potrebovať. Nasledujeme dav ľudí do kopca po poľnej cestičke, očividne sú to roľníci idúci na polia. Sú tam nielen ženy a muži, ale aj deti, vedúce kozy a nesúce motyky, koše a iné náradie.
Plantáže pohltili prales
Keď konečne vyjdeme na vrch, naskytne sa nám neuveriteľný pohľad. Kontrast medzi chráneným územím a zvyškom kraja je zarážajúci. Za nami je divá džungľa a pred nami, kam až oko dovidí, sú kopce premenené na jedno veľké obrobené pole. Zdola až po vrch je každá hora zbavená lesov a pretvorená na terasovité polia a banánové sady. Je neuveriteľné, ako toto mohli lokálni ľudia urobiť len za pomoci jednoduchých nástrojov a ťažkej práce, bez akejkoľvek techniky.
Josephove rádio zachrčí a ozvú sa z neho hlasy. Vysvetľuje nám, že to sú naši stopári a dávajú mu vedieť, že našli našu rodinu. Okamžite vchádzame do hustého lesa a naše nadšenie graduje. Zoznamovanie máme už za sebou, sú medzi nami mladomanželia z Rakúska, dvaja Nemci, Američan z Las Vegas, Milka z Holandska, zakríknutý chlapec z Austrálie, Philip z Juhoafrickej Republiky a ja Slovenka.
Popri chôdzi si vymieňame príbehy z Afriky. Prichádzam na to, že ľudia, ktorí sa na takéto dobrodružstvá vydávajú, sú väčšinou buď veľkí nadšenci prírody alebo zvedavci ako ja, ktorí chcú všetko vidieť a zakúsiť na vlastnej koži. Neuspokoja sa s dokumentárnymi filmami, internetom a knihami. Joseph nám hovorí, že niekedy ľudia idú za gorilami aj celý deň, keďže sa nachádzajú hlboko v horách, ale my vraj máme šťastie, sú len pár hodín od nás.
Ja s Philipom sme úplne zabudli na sendviče, ktoré máme v ruksaku a energiu na kráčanie berieme len z čistého vzrušenia. Chodníček pred nami sa postupne stráca a naša cesta je krovie pošľapané divými slonmi.
Päť metrov od gorily
Narážame na našich stopárov, dvaja vychudnutí, ale vysmiati chlapci s obrovskými mačetami, ktorí nám pomáhajú vysekávať cestu v kroví. Začína mi škvŕkať v bruchu a rozmýšľam, či si mám vytiahnuť chlebík, keď Joseph vyhlási, že už sme blízko a zakazuje nám vyťahovať čokoľvek z našich ruksakov, piť, jesť, ísť na záchod, kýchnuť si, zakašľať či fúkať si nos.
Všetkým padajú sánky. Nie som sama, čo sa riadne nenajedla. Pozerám sa na našu skupinu a bilancia je osem turistov a päť domorodcov s mačetami a puškami.
I keď nás na začiatku uistili, že zbrane sú použité len v prípade stretnutia so slonmi, divými byvolmi alebo agresívnymi gorilami, ktoré nie sú zvyknuté na ľudí, naháňajú nám trochu strach. Isto je to aj miestom, kde sa nachádzame, ďaleko od civilizácie a v hlbokom pralese.
Po druhom páde na zem a odretí kolena Philip prichádza na nedostatky krátkych nohavíc. Šmýkame sa pomaly po popadaných konároch, preliezame stojace aj popadané stromy a plazíme sa po zemi.
Odrazu sa náš konvoj zastaví. Pozerám sa prečo a vidím len natiahnutú ruku a prostredník Josepha ukazujúci na strom v kopci pod nami. Tam na konári sedí a rovno na mňa sa pozerá čierne klbko s obrovskými očami a pusou plnou lístia. Na strome vedľa sa z konára na konár hompáľa ďalšie čierne klbko. Všetci sa užasnuto pozeráme, ako sa spolu hrajú v stromoch, trhajú lístie a hádžu po sebe kvietky.
Presekáme si cestu trochu bližšie a zmeravieme. Samec zvaný strieborný chrbát, otec rodiny, zacítil našu prítomnosť a prišiel nám dať najavo, kto je tu pán. Z kríkov vedľa nás sa ozýva veľký hluk a všetci vieme, o čo ide. Dvestotridsať kilogramový strieborný chrbát stojí na zadných nohách, búši si päsťami do hrude a húka. Neviem, čo robiť. Mám chuť sa rozbehnúť kade ľahšie, ale ako tak pozerám okolo seba, ďaleko by som cez túto divočinu nezabehla.
Joseph nám rukou naznačuje zostať tam, kde sme a nehýbať sa. Vedľa nás sa začínajú triasť všetky stromy a padajú kríky, strieborný chrbát stupňuje svoju reakciu na nás a začína pustošiť vegetáciu. Ja stojím dosť blízko a mám veľký strach. Pozerám sa na Philipa a vidím, že on je na tom tak isto. Odrazu nastane ticho. Samca to asi prestalo baviť a ide si späť po svojom, zbierať si svoj obed.
Energia z divočiny
Presekávame si mačetami cestičku bližšie k miestu, kde počujeme šuchot, čo je v rozpore so všetkými mojimi prirodzenými pudmi sebazáchovy, a konečne sa nám naskytne pohľad na túto čiernu horu svalov. V kríkoch ani nie päť metrov od nás sedí strieborný chrbát, žuje listy aj s konármi a obzerá si nás. Nevyzerá spokojne, dokonca mám taký pocit, že ho naša prítomnosť hnevá. Vyrušujeme ho. Je to obrovské stvorenie s akoby ľudskými rukami, s ktorými si nonšalantne trhá obživu a kŕmi sa, škrabe sa na spánkoch a upravuje srsť na hlave. Po chvíli sa stratí v kríkoch a my si zase presekávame cestu ďalej.
Joseph ukazuje opäť na strom, kde sedí a kŕmi sa mama gorila s mláďaťom. Pozorujeme, ako mama trhá lístie a pchá si ho do úst, zatiaľ čo mláďa krúži okolo nej po konároch, visí za nohy, hádže po nás vetvičky a zvedavo si nás obzerá. Keď nás aj oni majú dosť, mama berie mláďa na chrbát, pustí sa dolu kmeňom na zem a zmizne v kríkoch.
Takto si razíme cestu cez džungľu, obdivujeme gorily, padáme dolu rázmi, potkýňame sa na konároch asi dve hodiny. Je to neuveriteľný zážitok tráviť čas s primátmi, ktorí sú nám v správaní tak neuveriteľne podobní.
Najradšej by sme s našou rodinou zostali celý deň a aj noc, ale hlad a únava vyhráva. Spať na cestičky, kde sme začali, si razíme cestu hore strmým brehom. Ani sa nám nechce veriť, že sme už tadiaľto išli. Popri nasledovaní goríl sme úplne zabudli na naše okolie. Na vrchu kopca si sadneme na ušľapané miestečko a konečne vytiahneme desiatu. Delíme sa s našimi sprievodcami a všetkým nám chutí neskutočne, toto jedlo si naozaj zaslúžime.
Všetci sme nabití neuveriteľnou energiou, zažili sme niečo úžasné. Boli sme na pár hodín súčasťou prírody. Zobrala nás medzi seba rodina horských goríl a boli sme na chvíľu jedni z nich.
Turisti pomáhajú
Tieto obrovské a silné zvieratá, ktoré sú vlastne tak krehké, že je to až na zaplakanie. Ich prežitie závisí len na nás ľuďoch. Darí sa im najviac v miestach, kde ich vláda ochraňuje, a to je v národných parkoch Bwindi Impenetrable Forest v Ugande, Virungas v Kongu a Volcanos v Rwande a aj tu ich ochrana je úmerne závislá od predaja povolení na ich návštevu.
Cena, ktorú sme zaplatili za povolenie ich vidieť, je síce vysoká, ale naše peniažky sú vynaložené na platy ochrancov goríl, strážcov parkov a udržiavanie ich bezpečných hraníc. Joseph a naši stopári nám pri lúčení vrelo trasú rukami a po stý krát nám ďakujú za návštevu a že im takto pomáhame v záchrane goríl.
Našou návštevou tejto lokality sme nepomohli len im, ale aj Pygmi kmeňu, ktorý sme pri Bwindi parku našli a darovali im nepotrebné oblečenie. Rovnako aj sirotincu pri jazere Bunyonyi, kde sme strávili celý ďalší deň s deťmi a ktorý sme podporili finančne, ale niektorí z nás aj adoptovaním detí.
Sonia Witten
