HANDLOVÁ. Ťažkou a nebezpečnou prácou v bani trestal totalitný komunistický režim ľudí, ktorí sa mu stavali na odpor.
Jeden trestanecký tábor bol na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia aj v Handlovej.
Do tohto baníckeho mesta sa na jeden deň vrátili tí, ktorí tábor na vlastnej koži zažili, ale aj potomkovia ľudí, ktorí v ňom boli uväznení, no už nežijú.
Baňa bola nebezpečná
Jaroslav Žilák sa v roku 1947 stal predsedom mladých demokratov, ktorí patrili pod Demokratickú stranu. Išlo teda o mládežnícku, ale aj politickú funkciu. Dostal sa preto do pozornosti Komunistickej strany. Navrhovali mu, aby vstúpil do Socialistického zväzu mládeže.
„Odmietol som, a tak som sa stal nepohodlným pre totalitný režim. Priťažilo mi tiež, že otec bol živnostník. Komunisti mu všetko zobrali a z Poltára, kde sme žili, ho vyviezli do Kľačna,“ rozhovoril sa v Handlovej Žilák, ktorý za svoje kritické postoje voči režimu skončil už ako mladík vo väzení.
Prešiel niekoľkými „prevýchovnými“ zariadeniami. Zatvorený bol v Leopoldove, Nitre a keďže kritizoval aj väzenský poriadok, ocitol sa v Ilave.
V nešťastí mal šťastie, „pretože som tam stretol otca. Keď však zistili, že sme otec a syn, putoval som do väzenia v Čechách. Prešiel som viacerými celami, až ma priviezli do Handlovej, kde som nútene fáral vyše roka.“
Spomína si, ako sa do podzemia dostávali malými vozíkmi, nezabudne ani na nebezpečnú robotu.
„Niektorí v bani zahynuli. Ja som mal v jednom momente šťastie, pretože kamarát mi zachránil život, keď ma upozornil na padajúci balvan. Stihol som cúvnuť. Balvan úplne zničil vozík,“ zaspomínal si na chvíle, keď sa druhýkrát narodil a poznamenal: „Ďakujem Bohu, že žijem.“
Priblížil, že v handlovskom trestaneckom tábore bolo asi tristo väzňov. Jeho súčasťou bola aj knižnica, v ktorej pracoval kňaz Karol Körper.
„Bol mojou duchovnou oporou, dával mi nádej,“ dodal s vďačnosťou.
Stretnutie sa konalo v Dome stretávania Karpatskonemeckého spolku v Handlovej. (zdroj: Marián Kucman )Knihovník si kúril
Körper o zážitkoch z handlovského trestaneckého tábora písal vo svojej autobiografickej knihe. Označil ho pozitívnejšie ako leopoldovskú väznicu, no priznal, že ani v Handlovej politických väzňov nepokladali za ľudí.
„Boli sme štvanci vyhnaní z domu, z rodín, z povolania,“ napísal kňaz s tým, že len vzájomná súdržnosť väzňov im nahrádzala rodinu a všetko, čoho sa museli zriecť.
V tábore býval v drevenom baraku, kde bola knižnica. Stal sa preto baníckym knihovníkom. Išlo o jednu miestnosť so železnými skriňami, ktorá bola rozdelená na dve časti. V jednej bola knižnica a dlhý stôl, v druhej posteľ, malý stôl a piecka. Körper napísal, že okná boli zle utesnené, odvšadiaľ fúkalo, ale uhlia bolo dosť, tak neustále kúril.
Trestanecký tábor v Handlovej tvorilo celkovo dvanásť drevených barakov. V jednom bolo veliteľstvo, v ďalšom aj bazár a krčma, nechýbala ani ambulancia s lekárom či kuchyňa. Keďže chlapi tvrdo pracovali, jedli mäso každý deň na obed aj večeru.
Vo väčšine barakov bola dlhá chodba a po jej stranách malé izby, v ktorých bývali štyria až piati muži.
V podzemí pracovali osem hodín, striedali sa v troch zmenách. Do bane chodili spoločne v sprievode ozbrojených dozorcov.
Politickí väzni si pozreli expozíciu, ktorá je v Dome stretávania v Handlovej. (zdroj: Marián Kucman )Baraky ustúpili rybám
Trestanecký tábor v Handlovej bol vysunutým pracoviskom leopoldovskej väznice. Bol na kopci nad mestom, neďaleko bane.
„Zanikol asi v roku 1954,“ zamyslela sa Handlovčanka Hildegarda Radovská a pokračovala: „Baraky na mieste tábora donedávna ešte stáli, zbúrali ich však nedávno, keď začalo budovanie rybej farmy.“
Niektorí politickí väzni pracovali v handlovskej bani aj po prepustení ako civilní zamestnanci, pretože podpísali takýto záväzok, ďalší preto, že im nikto nechcel dať prácu.
Konfederácia politických väzňov Slovenska pripravila stretnutie v Handlovej, pretože v meste sprístupnili nové banské múzeum.
„Samozrejme, chceli sme si tiež pripomenúť tunajší trestanecký tábor a ľudí, ktorí ním museli prejsť,“ zdôvodnil podpredseda konfederácie Peter Sandtner.
Do Handlovej prišli politickí väzni a ich blízki z mnohých kútov Slovenska. Boli medzi nimi aj kňazi či Milan Kašiar, ktorému otec zahynul v handlovskej bani, keď bol v trestaneckom tábore.
Účastníci stretnutia sa zúčastnili na omši v kostole sv. Kataríny a zavítali tiež do Domu stretávania Karpatskonemeckého spolku v Handlovej.
Obraz od politického väzňa
Ľudmila Beznosková z Handlovej má doma dva obrazy od jedného z politických väzňov, ktorí boli v trestaneckom tábore.
„Dostali ho moji rodičia, ktorí už, žiaľ, nežijú. Netuším, ako sa väzeň volal. Rodičia mi o ňom nehovorili. Pravdepodobne ma chceli chrániť, keďže išlo o totalitnú dobu. Na jednom obraze je krajinka, na druhom je zachytená Handlová,“ priblížila Handlovčanka, ktorá si obe diela nesmierne váži.
Rodičia Ľudmily Beznoskovej dostali od jedného z politických väzňov obraz. (zdroj: Marián Kucman )
