Áno, takýto bol deň, keď sa Prievidza lúčila s dvanásťročnou Paulínkou Kubovou. Statočným dievčatkom čo veľmi chcelo žiť, zápasilo s bolesťou a napriek nesmiernej obetavosti a starostlivosti najbližších, prehralo svoj boj so zákernou chorobou. Päť mesiacov a tri dni trval tento nerovný zápas, nerovný a zároveň plný viery v uzdravenie. Viery, že sa Paulínka vráti domov, k svojej sestričke, mamine a ocinovi, k všetkým, ktorí ju milovali, že v náručí vystíska po prvýkrát živý darček, chlpaté klbko šteniatka. I meno už preň mala – čivava, po tej tak veľmi túžila, sa mala volať Happy.
Osud a závažné krvné ochorenie však rozhodli inak. Ráno 23. marca jej ubolené srdiečko už nevládalo, dotĺklo. Miesto šťastia nastala krutá prázdnota...
Bôľne je blízkym, smutno je všetkým, ktorí reagovali na prosbu o pomoc a darovali krv. Bolo ich mnoho, konkrétni a anonymní darcovia, z celého okresu, i zďaleka, darovať kostnú dreň chceli dokonca aj ľudia zo susedného Česka. Nemožno všetkých menovať, čo chceli dať Paulínke šancu na život. Všetkým však patrí veľká VĎAKA!
„Všetkým, ktorí nám pomáhali napíšem list. O mnohých však neviem a preto ešte raz vravím vďaka. Za Paulínku, bola veľkou bojovníčkou, veľa vytrpela,“ s nesmiernou bolesťou hovorí jej matka pani Gabriela. Slzy jej tečú po tvári. Spomína na hrdosť, ktorá zaplavila jej dušu, keď Paulínku, nežné bábätko, prvýkrát držala v náručí, ako z nej vyrástla dievčina, zodpovedná, usilovná, neodvrávajúca, náročná na seba, zhovievavá k ostatným, rozdávajúca šťastie okolo seba. Pekne kreslila, výtvarnú výchovu i hru na syntetizátor sa učila v prievidzskej ZUŠ-ke, spievala v školskom zbore Rosnička, milovala zvieratká. Doma sa starala o korytnačku Sanny, morské prasiatko Quick i akváriové rybičky, tešila sa na šteniatko Heppy.
Na oblohe sa rozžiarila nová hviezdička – Paulínkina. Chýbaš nám, Paulínka a všetkým čo chceli pomôcť, pomohli a verili spolu s nami ešte raz vrúcne ďakujeme....