Fosílie ošetroval už aj octom či lakom na vlasy
Dnešný deň mal by pôvodne zasvätený hľadaniu skamenených dôkazov o živote na Zemi. Počasie však vôbec nevyšlo. Do rána nečakane napadol sneh a zakryl možnosť niečo nájsť. Napriek tomu sa predierame vetvičkami stromov a obratne prekračujeme haluzie na úzkych chodníčkoch neďalekého lesa. Roman mi ukazuje miesta, kam chodieva „na lov“. „Lokality v okolí bydliska som si vypátral sám. O iných viem zasa z ďalších zdrojov,“ prezrádza mi.
Obrovský slimák
Svoju prvú fosíliu našiel ako deväťročný. S ňou si odniesol domov aj túto netradičnú záľubu. „Vraj mám najväčšiu súkromnú zbierku na strednom Slovensku,“ tvrdí Roman. „V našej republike viem len o dvoch ľuďoch, ktorí sa zaoberajú hľadaním skamenením. Osobne sa však poznám len s jedným z nich.“
Odtlačky vyhynutých organizmov chodí zbierať väčšinou sám, a to po celý rok. Do batohu si zabalí geologické náradie na ich dolovanie, ďalekohľad a hor sa do terénu. Najčastejšie sa pohybuje v okolí Prievidze, no prechodené má aj iné kúty Slovenska. Breh Dunaja pri Bratislave, Orava či oblasť pri Poprade sú pre neho vďačné náleziská. Mnohé vzácne prírastky v zberateľovej kamennej rodine pochádzajú zo zahraničia. Dostal ich často za lacný peniaz alebo úplne zadarmo. Do svojej jedinečnej zbierky za štrnásť rokov nazhromaždil napríklad skamenený úlomok obrovského, v priemer až okolo tridsaťcentimetrového slimáka z Nemecka, žraločie zuby z Maroka, fosílie koralov, lastúrnikov, kostí, šupín z rýb, ježoviek, mušlí... Skrátka všetkého možného. Zaujímavý je aj odtlačok klasu či krásne zachovaného listu.
Takmer ho prešiel vlak
Motáme sa po koľajniciach v okrajovej časti za prievidzským sídliskom. Roman berie do ruky kameň z násypu. Podľa jeho tvaru a farby dokáže s istotou povedať, z akého geologického obdobia pochádza. Nie každý nájdený organizmus sa však dá identifikovať na prvý pohľad. Občas tomuto pátračovi trvá aj štyri mesiace, kým mu v encyklopédiách príde na meno.
„Tu na trati som raz takmer prišiel o život,“ spomína Roman Arpáš na nepríjemnú situáciu. „Zahĺbený do hľadania skamenených živočíchov som si vôbec nevšimol prichádzajúci vlak. Stihol som uskočiť len pár metrov pred ním. Rovno do žihľavy vedľa koľajníc... Začul som už len rušňovodičovo rozčúlené ´Čo ti šibe?
Zákerný ľad pod nevinne vyzerajúcim snehom nás núti pozerať sa nielen po kameňoch, ale aj pod nohy. Keď sa k nám na konci cesty, vedúcej do lesa, prirúti auto a zastane, napadne nám, že sa šofér neznalý terénu asi bude chcieť opýtať na nejakú trasu. Omyl. Nahnevane otvoril okno, poslal nás do p... a frčal ďalej. Jeho „odporúčanie“ na smer cesty mi v hlave ešte chvíľku rezonovalo. Vymenil si vôbec pneumatiky za zimné?
Čistí ich zubárskou vŕtačkou
Vybrali sme sa do Bojníc. Prepoštská jaskyňa, pár vyhĺbenín v grandióznej skale, už Romanovi Arpášovi v minulosti nadelila nejeden zaujímavý exponát. Akoby na provokáciu naaranžované dnes pred ňou ležali úlomky nejakej štvrtohornej, ešte nie celkom skamenenej kosti. „Škoda. Ako to len mohol niekto takto porozbíjať?“, nechápavo zakrúti hlavou Roman Arpáš.
On sám sa o svoju zbierku fosílií dokonale stará. Nájdené časti či celé telá živočíchov treba očistiť a zakonzervovať. Ináč sa môže stať, že sa rozpadnú. „Kým odstránim zo skameneniny zvyšky horniny, môže to trvať aj niekoľko týždňov. Osobne najvzácnejší je pre mňa amonit – lastúrnik z druhohôr. Dostal som ho z Nemecka. Trvalo mi celé dva mesiace, kým sa mi ho podarilo ošetriť,“ chváli sa usmievavý chalan, ktorého zamestnanie súvisí s jeho koníčkom. Pracuje ako konzervátor v Hornonitrianskom múzeu. Na to, aby živočícha či rastlinu oslobodil z nánosov ostatného kameňa, mu postačia geologické kladivká, klince, sada zubárskeho náradia a kyseliny. Kedysi začínal s octom, teraz ho už nepoužíva. Špeciálny polyvinylacetátový lak zasa zaručuje trvácnosť fosílie. „Ten nemám. Minul sa mi a je veľký problém zohnať ho. Skameneniny teda len tak ukladám do poličky a modlím sa, aby mi nepopraskali,“ zasmeje sa majiteľ. „Síce je to úplné barbarstvo, ale bol som nútený nastriekať labilnejšie kúsky aspoň lakom na vlasy...“
Staré pol miliardy rokov
V okolí Bojnického zámku má Roman tiež jedno zo svojich teritórií. Nohou odhrnie vrstvu snehu, trochu sa pohrabe v hline a vzápätí mi na ruku podáva zopár treťohorných dierkavcov nummulitov. Vraj ich je tak celá kopa. Keď sa pýtam na ich finančnú hodnotu, lakonicky odpovie: „Nič. Čím zriedkavejší je výskyt skameneniny, tým viac narastá jej hodnota.“ Na Slovensku sú napríklad vzácne trilobity, staré aj 500 miliónov rokov. Títo vzdialení príbuzní dnešných krabov a rakov patrili v prvohorách k vládcom šelfových oblastí morí. Ich výskyt na našom území je skôr zriedkavý a lokality so skamenenými telami či schránkami nie príliš známe. Tie v Romanovej vitrínke pochádzajú z Čiech a Maroka. Nedalo mi neprezradiť mu, že som ako malé dieťa v okolí bydliska na veľkom balvane videla práve jednu dokonale zachovanú fosíliu trilobita. Aké nádeje to asi musí vyvolať v človeku, až do tejto chvíle presvedčeného, že jeho šance na nájdenie takýchto prastarých krásavcov na Slovensku sú minimálne? Autor: Lucia POTÚČKOVÁ
