Vedenie rezortu známeho mnohými nepopulárnymi opatreniami totiž veľmi dobre vie, ako ťažko sa telesne postihnutí začleňujú do normálneho života. Najlepšie však o tom vedia rodičia, ktorí často zúfalo hľadajú školu, v ktorej by sa ich postihnutému dieťaťu dostalo pochopenia od učiteľov i spolužiakov. A tak len málo z nich má také šťastie ako dvanásťročný Boris Gatial.
Keď sa jeho rodina pred poldruha rokom sťahovala z Prievidze do Zemianskych Kostolian, ich nočnou morou bola otázka, ako Borisa prijmú v novej škole. Od narodenia totiž trpí postihnutím horných a dolných končatín, ktoré mu umožňuje pohybovať sa len za pomoci štvorbodových bariel, aj to iba na veľmi krátke vzdialenosti. „Predtým navštevoval školu v Necpaloch, kde sa cítil výborne. Deti ho tam poznali už od malička, učitelia boli ústretoví. Zo skúseností svojich známych však viem, že nie vždy to tak býva. Mnohí rodičia sú nútení dať svoje telesne postihnuté deti do osobitných škôl, lebo v bežnej triede by im nemal kto ani len podať spadnuté pero,“ hovorí Helena Gatialová, Borisova matka. Nečudo, že o osud svojho syna sa pri myšlienke na sťahovanie bála najviac. Realita ju však príjemne prekvapila. „Bolo to úžasné. Najskôr sme sa dohodli, že Boris bude do školy chodiť mesiac na skúšku, nakoniec sme však nič skúšať nemuseli. Pán riaditeľ nás čakával pred školou a pomáhal nám, deti sa bili o to, ktoré mu ponesie tašku či zanesie žiacku knižku učiteľovi. Prispôsobili mu rozvrh, panie učiteľky boli k nemu vždy veľmi ohľaduplné a cez prestávky za ním chodili aj panie upratovačky, aby mu robili spoločnosť. Ani nebolo treba, nikdy nezostal sám,“ pochvaľuje si H. Gatialová prístup v novej škole. Okrem Borisa má doma ešte dve malé ratolesti, a tak má každé ráno doslova plné ruky detí. Keď však bolo treba Borisa preniesť do triedy, jeden a pol ročné bábätko je podržal školník. „Toto nie je normálne, to je niečo výnimočné.“
Úplne iný názor však má Ivan Neuročný, riaditeľ školy. „Veď je to samozrejmosť,“ tvrdí. Tam, kde iní riaditelia váhajú, on povedal rozhodné áno. Borisa do školy prijal okamžite, pedagogický zbor sa zachoval rovnako ústretovo, o deťoch ani nehovoriac. Keď sme cez prestávku nazreli do triedy, okolo chlapca sa točilo hneď niekoľko spolužiakov. „Pomáhame mu, aj on nám pomáha,“ hovorí jedenásťročný Juraj. Občas vraj Borisovi treba pomôcť s rysovaním, on je však skvelým radcom na angličtine i slovenčine. Kvôli postihnutiu nestíha písať, a tak mu treba poznačiť domáce úlohy či prekopírovať poznámky. Pre deti je to však úplne prirodzené a so svojím spolužiakom sa stretávajú aj mimo školy. „Hrávame sa na počítači,“ hovorí Boris, ktorí si kamarátov veľmi pochvaľuje. Trošičku im závidí, že sa môžu sami pohybovať, o to viac sa však snaží pri učení. „Bude sa musieť naučiť písať na počítači, aby stíhal. Chcem, aby sa v budúcnosti vedel o seba postarať, aby sa dostal na strednú školu,“ vysvetľuje pani Gatialová. Jej syn je inteligentný rovnako, ako ostatné deti, problém má len s priestorovou predstavivosťou, čo je však pri postihnutí dolných končatín bežné. Menšie problémy mu teda robí geografia či orientácia na mape. Učitelia sú však trpezliví, a keď sa aj vyskytne problém, o radu požiadajú aj v pedagogicko-psychologickej poradni.
A ako sa o ústretovej škole dozvedel minister Kaník? „Keď som v novinách videla vypísanú súťaž o sociálny čin roka, vedela som, že toto je spôsob, ako sa poďakovať za všetko, čo pre nás robia,“ hovorí pani Gatialová. Na ministerstvo teda napísala list o svojej skúsenosti tak presvedčivo, že spomedzi tristo nominovaných vybrali práve Základnú školu v Zemianskych Kostoľanoch. Nikomu však o svojej iniciatíve nepovedala, a tak bol riaditeľ veľmi prekvapený, keď ho pred nedávno minister Kaník zavolal priamo do Bratislavy, aby mu odovzdal cenu a s ňou aj 20 tisíc na vybavenie školy. „Bol som dojatý, nečakal som to, veď sme neurobili nič zvláštne. Ani technické úpravy sme nemuseli robiť, len sme kúpili stoličku s operadlom. Aj tú však Boris odmietol, lebo nechcel byť iný, ako ostatné deti,“ tvrdí I. Neuročný, ktorý chce dať pre postihnutého chlapca postaviť aj špeciálne WC vyhovujúce jeho potrebám. Podľa Borisovej mamy však zamestnanci i žiaci školy „už všetky bariéry odstránili tým, že otvorili svoje srdcia“.
