Vo svete, predovšetkým tanečnom, je však známym a uznávaným pojmom. Kto teda je Milan Tomášik?
S tancom začínal vo folklórnom súbore Malý Vtáčnik. Po skočení základnej školy sa pevne rozhodol, že sa chce plne venovať tancu, i keď predtým to nebolo až také jednoznačné, lebo ho bavil aj šport. Nasledovalo štúdium na banskobystrickom konzervatóriu, po jeho skončení dva roky na katedre tanečnej tvorby VŠMU a ďalšie dva roky na tanečnej škole v Bruseli. V súčasnosti sa podieľa na projektoch v Slovinku a Prahe, vystupuje aj v Nemecku.
*Ste tanečník, no je to príliš široké označenie. Ako by ste charakterizovali tanec, ktorému sa venujete?
Nerád „škatuľkujem“, no je to súčasný tanec. Mnohí si ho mýlia s moderným tancom, ktorý je charakteristický pre diskotéky. Pre nás je moderna tanec zo začiatku 20. storočia. Po nej nasledovala postmoderna a potom v 70. a 80-tych rokoch súčasný tanec, ktorý sa formuje už tridsať rokov. U nás na Slovensku je to však nová vec, stále málo ľudí pozná súčasný tanec.
*Čím si to vysvetľujete?
Pravdepodobne je to daň doby, ktorú žijeme, lepšie povedané, ktorú sme žili. V čase komunistickej totality sa nedalo cestovať, nevedeli sme, aké štýly a druhy tanca existujú. Žiaľ, súčasný tanec ani po pätnástich rokoch ľudia nepoznajú, predovšetkým v menších mestách, ako je aj Prievidza. Spolu s rovesníkmi – tanečníkmi sa preto budeme usilovať priviezť ho do regiónov a predstaviť ho ľuďom.
*V zahraničí je o súčasný tanec väčší záujem? Pôsobili ste v Belgicku, teraz pracujete v Slovinku. Aká je v týchto krajinách situácia?
V Belgicku je to, zdá sa mi, takmer extrém. Súčasný tanec je tam až priveľmi preferovaný, existuje 40 až 50 skupín súčasného tanca. Podporuje ho vláda, premiéry takýchto tanečných predstavení sú vždy vypredané. Ísť do divadla je súčasťou života Belgičanov a je to tým, že spoločnosť je už vyzretá. Slovinsko si akoby vzalo príklad práve z Belgicka, tanec je tam veľmi populárny a hojne podporovaný.
*Spomenuli ste, že v Belgicku súčasný tanec financuje dokonca vláda...
Je to naozaj tak, na rozdiel napríklad od Slovenska. U nás je podpora v tomto smere taká nízka, že vlastne nie je ani podporou. Zo začiatku podobné projekty financovalo Sorosovo centrum pre súčasné umenie, neskôr sa dali získať prostriedky z fondu Pro Slovakia, no dnes je to bieda. Keď prišiel do bratislavského divadla Aréna svetoznámy Milan Sládek, konalo sa v ňom veľa tanečných predstavení a festivalov. No nikto ho nepodporoval a tak musel odísť. Z Arény sa stalo bežné divadlo, akých je v našom hlavnom meste niekoľko. A to je veľká škoda pre tanečné umenie.
*Je v takejto nepriaznivej situácii o tanec záujem medzi mladými ľuďmi?
Sám som prekvapený, ale je. Dozvedel som sa napríklad, že len u nás v Prievidzi funguje asi sedem alebo osem tanečných skupín. A to je skvelé! Aj keď sa to mnohým bude zdať zvláštne, no my, Slováci, sme v tanci veľmi výnimoční. Presvedčil som sa o tom, keď som študoval v Belgicku. Bolo nás tam tridsať mladých tanečníkov z osemnástich rôznych krajín. No my, štyria Slováci, sme boli najlepší. Najviac nás chválili, vyzdvihovali, až nás začali volať „slovenská mafia“, samozrejme v tom dobrom zmysle slova. Jednoducho máme v sebe niečo špeciálne, čo možno súvisí aj s našim folklórom.
*Skloňujeme slovo tanec vo všetkých pádoch. Čo pre vás znamená?
Tanec je zatiaľ môj život. Všetko sa totiž môže rýchlo zmeniť. Momentálne som veľmi rád na javisku, rád tancujem, mám chuť hrať a cestovať. No hlavne ma baví ísť za svoje fyzické limity, skúšať, kam až môžem ísť. To ma fascinuje. Samozrejme aj tanečníci majú vekovú hranicu, kedy musia s tancom skončiť. Možno potom budem tanec vyučovať, lebo to ma baví už aj teraz.
*Vráťme sa však k súčasnosti. Aké sú vaše momentálne aktivity?
V júni minulého roka som bol v Slovinsku na konkurze do jedného tanečného predstavenia. Bol som úspešný a preto som v posledných mesiacoch cvičil v Ľubľane. Vo februári bude premiéra. Už teraz sa na to teším. Pokiaľ bude mať predstavenie dobrú odozvu, budeme s ním cestovať po svete. Druhý projekt, na ktorom spolupracujem, je v Prahe. Tam som s ľuďmi, ktorí sú mi blízki, ktorých mám rád. Práve s týmto projektom chceme zavítať aj na Slovensko.
*Každý umelec má svoj sen, métu, ktorú by chcel dosiahnuť. Je to tak aj v tanci, je to aj váš prípad?
Áno, mám sen, ktorý vyzerá celkom reálne. Spolu s ďalšími svojimi kolegami, tanečníkmi, by sme chceli založiť vlastnú, čisto slovenskú skupinu, s ktorou by sme cestovali po svete, šírili dobré meno našej krajiny a ukázali, že u nás sú naozaj skvelí tanečníci. Takže aj keď sa na Slovensku nedostáva súčasnému tancu taká podpora ako inde, my to nevzdávame.
*Len pár dní máme nový rok. Čo od neho očakávate?
Bude to rok, v ktorom budem „žať úrodu“. Projekty, ktoré sa doteraz len cvičili sa konečne rozbehnú, premiéru bude mať spomínané predstavenie v Slovinsku. Čaká ma teda viac cestovania, hlavne medzi Prahou a Ľubľanou, ale aj hrania na javisku. Nebude to jednoduché, no teším sa na to.
*Budete mať čas opäť počas roka zavítať do rodnej Prievidze?
Domov sa veľmi rád vraciam, hlavne počas rôznych sviatkov. Väčšinou sú to chvíle prežité v kruhu rodiny, neostáva mi čas na návštevu nejakých kultúrnych podujatí. No v závere minulého roku som sa bol pozrieť na vystúpení Folklórneho súboru Vtáčnik. V Malom Vtáčniku som s tancom začínal, tak som si rád zaspomínal.
