Pondelok, 22. január, 2018 | Meniny má Zora
Pridajte si svoje mesto

Zuzana Marošová: Pred matematikou som ušla k herectvu

Takmer desať rokov žije v Bratislave, sama seba však považuje za Prievidžanku. „Svoje trvalé bydlisko si nikdy nedám prepísať,“ tvrdí presvedčivo modrooká blondína, na ktorej vás ihneď zaujme obrovský temperament a závideniahodná dávka energie.


Nikdy by vraj nedokázala presedieť osem hodín v kancelárii a pozitívny vzťah nemá ani k matematike. Práve tieto dva fakty ju predurčili k tomu, aby sa stala herečkou. Jej voľba bola správna – presvedčivo už zahrala niekoľko divadelných postáv. Medzi tými prvými aj slivku, či psíka, neskôr „sladkú“ Sugar, Moskovčanku Táňu, a najnovšie talentovanú učiteľku Evu z Hriešneho tanca. Reč je o Zuzane Marošovej.

Nie každý herec asi začína svoju kariéru takým ohnivým krstom, aký si prežila ty v muzikáli Niekto to rád horúce. Tvoja prvá hlavná postava musela skvele nielen hrať, ale aj tancovať a spievať...
„Možno aj preto mi úloha Sugar zostane navždy v pamäti. Bolo to pred tromi rokmi a hoci som už za sebou mala niekoľko divadelných predstavení, toto bola ozajstná škola života. Prvýkrát som stála na obrovskom javisku, kde som musela spievať, tancovať a hrať. Ak chcete, aby to bolo stopercentné, musíte všetky tri zložky robiť naplno, a to dá robotu. Navyše, prvýkrát som spievala na otvorený priestor, pracovala s takým režisérom ako je Milan Lasica a s ľuďmi, ktorí už v živote niečo dokázali. Škola vás naučí veľa, ale ozajstné javisko oveľa viac. A keďže to bola naozaj ťažká úloha a moja prvá „hlavná“, určite na ňu nikdy nezabudnem.“
Potom asi budeš mať bližšie k muzikálu ako k činohre...
„Milujem tanec, a preto mám rada aj muzikál, nedokázala by som ho však robiť stále. Mojou prioritou je činohra, muzikál beriem skôr ako spestrenie mojej práce. Napokon, vyzerá to tak, že ponuky na muzikálové úlohy prichádzajú v trojročných intervaloch. Tak ako teraz Hriešny tanec v réžii Janka Ďurovčíka. Hrám v ňom postavu učiteľky tanca Penny, ktorá je však v slovenskej verzii premenovaná na Evu.“
Takže opäť žiješ muzikálom?
„Nielen ním. Momentálne účinkujem aj vo svojom domovskom divadle - Slovenskom národnom divadle, v hre Dom nad oceánom. Zaoberá sa vzťahmi medzi matkami a dcérami a má naozaj veľmi dobré herecké obsadenie. Spomeniem napríklad Emíliu Vašáryovú a Zdenu Studenkovú. No a popri tom skúšam ďalšiu hru v Slovenskom národnom divadle -Cyrano z Bergeracu. Pôvodne som mala robiť aj kabaret v Nitre, to mi však už z časových dôvodov naozaj nevyšlo.“
Z toho všetkého je zrejmé, že na oddych asi veľa času nemáš. Ako teda vyzerá tvoj bežný deň?
„Naozaj už mám pocit, že pár dní oddychu by som veľmi potrebovala. Ale keďže skúšam, a chvalabohu, skúšam často, musím to vydržať. O pol desiatej som už v divadle, dám si raňajky, a potom od desiatej do druhej skúšame. Ak mám večer predstavenie, o šiestej som už opäť v divadle, medzitým ešte stíham dabing. Domov sa vraciam okolo pol jedenástej a som rada, ak aspoň o polnoci zaspím. Po predstavení som totiž taká plná energie a dojmov, že o spánku nemôže byť ani reč. Je to podobné ako po aerobicu, telo ovládajú endorfíny a ste svieži ako rybička. Približne po dvoch hodinách však nastane zlom a ja zaspím tak, že ma už do rána nič nepreberie. Voľno mávam len v pondelok, občas aj v nedeľu, no a vtedy sa zase ponáhľam domov.“
Do Prievidze?
„Áno, vždy keď mám možnosť, vraciam sa do Prievidze, hoci len na otočku. Mám tam rodinu, priateľov, známych, svoje spomienky. Musím priznať, že to mesto mi veľmi chýba. Aj keď už v Bratislave bývam desiaty rok, stále sa cítim byť Prievidžankou. Ani svoj trvalý pobyt si nikdy nedám prepísať na Bratislavu.“
Znamená to, že na Bratislavu si si doteraz nezvykla?
„Zvykla, ale len do určitej miery, a myslím si, že každý, kto pochádza z menšieho mesta by s tým mal problémy. Samozrejme, pokiaľ ho to do veľkomesta vyslovene neťahá. Bratislava je pre mňa mesto, ktoré mi dáva možnosť robiť to, čo robím, a čo by som asi inde robiť nemohla. Mám ju rada, lebo inak by som tu žiť nemohla, ale nikdy to nebude taký vzťah, aký mám k Prievidzi. Aj po toľkých rokoch musím povedať, že najúprimnejšie vzťahy a priateľstvá mám vo svojom rodnom meste. Tie si naozaj chránim, a keď to je len trochu možné, moji priatelia chodia na víkendy ku mne do Bratislavy. Videli všetky moje predstavenia.“
Predsa len, je niečo, čo by si si z Bratislavy „preniesla“ aj domov?
„Asi trochu tej anonymity, ktorá mi v Prievidzi občas chýba. Je to taký syndróm malého mesta, každý má potrebu vedieť o tom druhom všetko a komentovať jeho konanie. Z obyčajného výdychu sa potom stane odpadnutie, každý pohyb je ostro sledovaný. V Bratislave môže človek vyjsť akokoľvek nápadne oblečený a nikto nepovie, že Marošová sa potrebuje predvádzať. Na druhej strane však táto anonymita občas hraničí s nezáujmom či egoizmom.“
Bolo pre teba ako dievča zo stredného Slovenska ťažké presadiť sa v Bratislave? Cítila si to niekedy ako hendikep?
„Nie. Bratislavčania sú síce veľmi sebavedomí, ale už dávno nejde o to, kto odkiaľ pochádza, ale ako pracuje a či je dobrý. Talent je 20 percent úspechu, zvyšných 80 je robota. Mohla by som byť tristokrát pôvodom Bratislavčanka, ak by som na to nemala, nič nedokážem. Navyše, ak sa niekam dostanete len po protekcii, je to veľmi krátkodobý úspech. Stačí, že vymenia šéfa a už sa nie je o koho oprieť. Najistejšie je preto opierať sa o svoje schopnosti.“
Ty si tie svoje asi objavila dosť skoro, vraj si nikdy neriešila veľkú dilemu, čím sa chceš stať, keď budeš dospelá...
„Byť slávnou a vidieť sa v televízii, to je snom väčšiny dievčat už v detskom veku. Navyše, ja som si veľmi skoro uvedomila aj fakt, že matematika nikdy nebude mojím koníčkom. A keďže som sa s ňou nemienila trápiť aj na strednej škole, vydala som sa na umeleckú dráhu. Najskôr som začala s klavírom, ten ma neskôr prestal baviť, a tak som si ako svoj hlavný predmet na základne umeleckej škole zvolila spev. Popritom som začala chodiť na recitačné súťaže a navštevovať dramatický krúžok v Bojniciach. To ma predurčilo, aby som sa stala herečkou.“
Takže prvé roly prišli už dávno pred Niekto to rád horúce?
„To iste, dodnes si spomínam na úlohu slivky, ktorú som vtedy hrala. Mala som na sebe zelené nohavice, zelené tričko a na ňom nalepené papierové slivky. Stála som tam s rozpaženými rukami ako strom. Nebudete mi veriť, ale s touto hrou som absolvovala svoj prvý zájazd. Počas konzervatória som si ešte zahrala Amy Lorenzovú, ktorá sa nešťastne zaľúbila do Toma Sawyera, neskôr som dostala maličkú úlohu v hre Inkognito, kde som si zahrala hrabačku. V predstavení Sylvia som dostala rolu psíka, účinkovala som v Tančiarni, Štvrtej sestre, v hre Šiesti v pyžame, Mizantrop...“
Ktorá zo spomínaných postáv ti bola najbližšia?
„To sa nedá povedať, každá mi je blízka, inak by som ju nedokázala zahrať dobre. Divák by cítil, že idem len po povrchu. Určite mám však zvláštny vzťah k už spomínanej roli Sugar, a veľmi rada mám aj na postavu Táne z hry Štvrtá sestra. Je to také pokračovanie Čechovových Troch sestier, tieto však už nechceli ísť do Moskvy ale do Ameriky.“
A ktorá je vysnívaná?
„Môj zatiaľ nesplnený sen je zahrať si Ninu Zariečnu v Čechovovej Čajke. Neviem, či sa mi táto túžba vôbec splní, pretože Čajku už hrali aj v mojom domovskom divadle i v Divadle Andreja Bagara. Takže mám aj ďalší sen, a tým je zahrať si v tanečnom filme typu Flashdance či Hriešny tanec. Nacvičovať dva mesiace choreografiu, ktorá bude mať úžasný efekt. Bohužiaľ, na Slovensku sa veľa filmov netočí a ja nemám chuť skúšať šťastie v zahraničí. Nie tak, že tam budem rok umývať riad a pritom čakať, kedy mi zavolá agent a niečo mi ponúkne. Za takú cenu by som divadlo neopustila.“
A čo tvoj osobný život? Aj v ňom figurujú nejaké „zatiaľ nesplnené“ sny?
„Chcem nájsť muža, s ktorým budem šťastná a spolu si založíme rodinu.“
Je už na obzore?
„Je, ale viac neprezradím...“(smiech)
Tak prezraď niečo o tej už existujúcej rodine. Svojím spôsobom si jedináčik zo siedmich súrodencov. Aké je to byť miláčikom rodiny?
„To je pravda, vždy som bola veľmi rozmaznávané a milované dieťa. Moji rodičia majú z predchádzajúcich manželstiev po tri deti, ja som sa im však narodila vo veku, kedy majú ľudia deti 'pre radosť'. Mama mala 37 a otec 40 rokov, takže mi mohli venovať oveľa viac pozornosti, ako mojím súrodencom, ktorí sú oveľa starší. Najmladší brat odišiel z domu, keď som mala osem rokov, takže som si nakoniec svojich súrodencov ani veľmi neužila. Dodnes však máme veľmi dobré vzťahy. Mnohí sa ma pýtajú, aké je to mať nevlastných súrodencov, ja som to takto nikdy nevnímala. Sú mi vlastní, pretože sú to deti mojej vlastnej mamy a vlastného otca. Možno ich občas kdesi pri srdiečku 'pošteklilo', že mi rodičia dovoľovali v detstve viac ako im, to je však výsada všetkých najmladších detí a náš vzťah to nikdy nenarušilo.“
Stretnete sa aj teraz, na Vianoce?
„Určite áno, to je jedna z príležitostí, keď môžeme byť všetci spolu. V takých chvíľach to u nás vyzerá ako na trhu s topánkami. (smiech)“
Zmestíte sa vôbec k Štedrovečernému stolu?
„Moji súrodenci už majú vlastné rodinu a Štedrý večer teda trávia doma. Ja zase s rodičmi, a tak prestierame pre troch. Menu je možno trošku iné, ako vo väčšine slovenských rodín, pretože tá naša má maďarské korene. V podstate však len meníme poradie jednotlivých chodov. Najskôr si dáme halászlé, potom kapra so zemiakovým šalátom a kapustnica príde na rad tak o dve-tri hodiny. Samozrejme, tradičné oblátky, med, cesnak a ovocie nechýbajú.“
Tešíš sa už na sviatky?
„Jasné, kto by sa netešil. Milujem vôňu Vianoc, pohodu tých pár dní. Aj keď u nás to býva tesne pred večerou dosť hektické, najkrajšie sú tie okamihy, keď už všetci sedíme pri stole. A napokon, vianočnú atmosféru cítiť aj v uliciach už dávno predtým. Nikdy som nepoužívala frázu 'sviatky pokoja a mieru', pre mňa sú to sviatky pohody v rodinnom kruhu, stretnutí s najbližšími. Všetci máme zrazu aspoň chvíľu času pre seba a pre tých druhých. Aj keď len pár dní v roku.“


  1. Opäť padol rekord. Na Pochode vďaky 2194 registrovaných účastníkov (+FOTO) 1 821
  2. Len málo chýbalo k okrúhlemu číslu. Romantický zámok v Bojniciach vlani navštívilo množstvo ľudí 1 390
  3. Hlavný ťah na Prievidzu bol ráno ochromený. Policajti vyčíslili predbežné škody 283
  4. Prievidza pokračuje vo výbornej forme, Handlová sa naopak trápi 245
  5. Hrozivo vyzerajúca nehoda paralyzovala dopravu v Handlovej (+FOTO) 205
  6. Nemocnica v Bojniciach má nové moderné prístroje 196
  7. František Kubík v Slovane končí. Známe už je meno jeho nového klubu 162
  8. Prievidzský stroj súpera opäť demonštroval. Kohúti si upevnili miesto na čele 139
  9. Neďaleko Prievidze horela chatka. Počas zásahu hrozil výbuch 122
  10. Prednáška v RKC priblíži včely tak, ako ich ľudia nepoznajú 92

Najčítanejšie správy

Prievidza

Opäť padol rekord. Na Pochode vďaky 2194 registrovaných účastníkov (+FOTO)

Tradičné turistické podujatie sa teší veľkému záujmu. Na 43. ročníku si účastníci užili krásnu prírodu.

Len málo chýbalo k okrúhlemu číslu. Romantický zámok v Bojniciach vlani navštívilo množstvo ľudí

Vedenie bojnického zámku vyčíslilo počet návštevníkov, ktorí v uplynulom roku pamiatku navštívili.

Hlavný ťah na Prievidzu bol ráno ochromený. Policajti vyčíslili predbežné škody

Nehoda sa stala na hlavnom ťahu, no komplikácie spôsobovala aj v centre mesta.

Prievidza pokračuje vo výbornej forme, Handlová sa naopak trápi

V 26. kole sa hrali zápasy tabuľkových susedov. Prievidza cestovala do Levíc a Handlová do Bratislavy.

Hrozivo vyzerajúca nehoda paralyzovala dopravu v Handlovej (+FOTO)

Kamióny a dodávky kvôli úzkosti prejazdnej cesty odstavovali.

Blízke regióny

Rekonštrukcia mosta v Martine na Ľadovni stála tisíce eur, no aj tak sa nevydarila

Mesto nedostatky viackrát reklamovalo, no zhotoviteľ ich nechce uznať. Spor zrejme skončí na súde.

Opäť padol rekord. Na Pochode vďaky 2194 registrovaných účastníkov (+FOTO)

Tradičné turistické podujatie sa teší veľkému záujmu. Na 43. ročníku si účastníci užili krásnu prírodu.

Len málo chýbalo k okrúhlemu číslu. Romantický zámok v Bojniciach vlani navštívilo množstvo ľudí

Vedenie bojnického zámku vyčíslilo počet návštevníkov, ktorí v uplynulom roku pamiatku navštívili.

FOTO: Novorodenci z trenčianskej pôrodnice

Prinášame vám prehľad novorodeniatok, ktoré sme odfotili v trenčianskej nemocnici. Ich fotky boli zverejnené v MY Trenčianskych novinách.

Len v zlých časoch sa naozaj ukáže, kto za čo stojí

Sedem dní pred štartom druhej hokejovej ligy mal Martin na súpiske dvoch hráčov. Klub sa poďakoval hráčom, ktorí ho v ťažkých časoch nenechali v štichu.

Všetky správy

Ukrajina konečne priznala vojnu s Ruskom. Slova vojna sa však bojí

Na východe Ukrajiny už aj formálne neprebieha protiteroristická operácia, ale otvorený konflikt.

Nechcel som, aby Nasťa odišla z Ruska. Dnes to chápem, tvrdí jej brat

Ruský biatlon je v útlme. Ako je možné, že Kuzminová vyhráva, a naši nie, čudujú sa Rusi.

Sagan skončil v záverečnej etape na Tour Down Under tretí a vyhral bodovaciu súťaž

V etape triumfoval André Greipel, celkovým víťazom sa stal Daryl Impey.

Štefunko: Nešiel by som do toho, keby som mal byť bezvýznamný hráč

Ivan Štefunko, predseda novej strany Progresívne Slovensko, si trúfa vo voľbách na 15 percent. Kandidátov chce nasadiť už do tohtoročných komunáliek.