Štyri mamy a osem detí. Toľko obyvateľov má momentálne Domov pre osamelých rodičov s deťmi v Prievidzi.
„Utajené miesto? Ale kdeže, v každom rozsudku je napísaná adresa. Môj muž je vo výkone trestu a o tom, kde bývam sa dozvedel z rozsudku,“ hovorí Zuzana z okresu Prievidza, matka troch detí. Jej spolubývajúca Dagmar zo Zvolena jej dáva za pravdu. Je „šťastne“ rozvedená len niekoľko mesiacov, bývalý muž, ktorý ju týral fyzicky i psychicky, sa o mieste jej pobytu dozvedel taktiež zo súdneho rozhodnutia. Napriek tomu sú však ženy pokojné. „Žiadny strach, žiaden krik, čo si navaríme, to zjeme,“ pochvaľujú si novú, i keď nezávidenia hodnú situáciu. Bez vlastnej strechy nad hlavou a muža sa vlastne cítia bezpečnejšie. „Vianoce nebývali nejaké dramatické, to si väčšinou dával pozor. Horšie to bolo pred a po sviatkoch. Stačilo päť minút a všetko sa pokazilo,“ spomína Dagmar, matka dvoch dospievajúcich synov. Okrem nich je detské osadenstvo domova prevažne v škôlkárskom a školáckom veku. Na Vianoce sa už, pochopiteľne, veľmi tešia. „Ja by som chcela bábiku, čo ciká a plače“, „a ja auto, takéto veľké,“ prekrikujú sa navzájom a rukami naznačujú, ako má ich vysnívaný darček vyzerať. „Ja by som chcela ocina,“ ozve sa o niečo staršie dievčatko a deti sa okamžite pridávajú. „Aj ja, aj ja...“, kvôli ocinovi by sa vraj pokojne vzdali všetkých darčekov. „Stále mi hovoria, mamina, nič mi nekupuj, len zariaď, aby prišiel ocino,“ hovorí Zuzana. Ešte netuší, či jej muža na Vianoce pustia z basy na priepustku, deti sú však presvedčené, že to tak bude. „Videli, ako ma bije, ale neprestali ho mať rady. Veľmi im chýba a mne vlastne tiež. Neviem si to vysvetliť, dosť mi ublížil, a predsa by som to s ním možno ešte raz skúsila. Keď bol triezvy, dal by sa na chlieb natierať, taký bol dobrý. Ale keď si vypil,...“ spomína.
Jej kamarátky už z viery, že muž sa zmení, precitli a veľké ilúzie si nerobia. „Nezdá sa mi, že by mal snahu, niečo so sebou robiť,“ myslí si Dagmar. Ľubica, ktorú muž pripravil doslova o všetko by na takú možnosť už nikdy nepristúpila. Napokon, už čoskoro sa aj s mamou presťahuje do nájomného bytu a sen o normálnom živote sa jej opäť trochu zreálni.
„Občas mi je za tým všetkým clivo, ale musím to nejako vydržať. Chvalabohu, že mám aspoň robotu a pravidelný príjem,“ hovorí Zuzana, ktorá najväčšie životné hodnoty už vidí inak, ako možno pred pár rokmi. „Želám si šťastie, zdravie, peniaze a hlavne, strechu nad hlavou,“ tvrdí. Jej kamarátky ešte dopĺňajú „pokoj a dobrý život“. To všetko sú priania, ktoré tento rok určite nebudú chýbať pri štedrovečernom stole štyroch mám a ôsmich detí. Detí, ktoré si navyše ešte želajú, aby im Ježiško pod stromček priniesol dobrého ocina.
