V hre je sedem miliónov, ktoré od neho žiada bývalý úrad práce za to, že nesplnil podmienky stanovené vo vzájomnej dohode.
„Príbeh“ D. Chlebinu je starý už niekoľko rokov. Úplne na jeho začiatku stál iný muž – Juraj Valach, ktorý od úradu práce dostal príspevok vo výške 637 tisíc korún na výstavbu chránenej dielne pre občanov so zníženou pracovnou schopnosťou. „Zhodou okolností“ mal J. Valach stavať na pozemku pána Chlebinu, hneď vo dvore jeho penziónu. Podnikateľský plán však skončil v deň samovraždy J. Valacha, i keď podľa slov D. Chlebinu to bolo oveľa skôr. Zostalo z neho vraj len pár vecí – cirkulár, sústruh a malý zverák, po chránenej dielni ani zmienka. Záhadne sa vraj rozplynulo aj spomínaných 637 tisíc korún. „Nevidel som z nich ani korunu. Ľudia ma však prehovárali, aby som v tom pokračoval, chceli robotu. Tak som sa nechal nahovoriť a podal som si žiadosť o príspevok na vybudovanie chránenej dielne. To bolo v roku 1995,“ hovorí D. Chlebina. Žiadosť na úrade práce zamietli, rovnako aj tú, ktorá nasledovala o rok neskôr. „Potom vtedajší riaditeľ úradu práce pán Reis vyhlásil, že musím prevziať aj záväzky po Valachovi. Až potom so mnou podpísal dohodu.“ Pán Chlebina si pripravil všetko, čo k žiadosti o príspevok potreboval – podnikateľský zámer, plány na stavbu i rozpočet. Vtedy mu vyšiel na približne 1,96 milióna korún, pričom chcel zamestnať 25 občanov so ZPS. Ich náplňou práce mala byť výroba metiel, drevených hračiek, okien, dvier a truhiel. „Po podpise dohody mi nakoniec schválili peniaze len na 5 ľudí. Dostal som 500 tisíc, čo som s tým mohol robiť? Tak som ich preinvestoval do stavby, všetko vydokladoval a požiadal o ďalšie peniaze,“ pokračuje D. Chlebina. Podnikateľ tentokrát dostal 1,4 milióna. Ani to však nestačilo. „Všetko som preinvestoval a doložil potvrdeniami,“ tvrdí a pritom listuje v dokumentácii. Ďalšie peniaze už od úradu práce nedostal. Naopak, situácia s vyostrila, lebo sa blížil termín, kedy mal D. Chlebina zamestnať prvých ľudí. „Riaditeľ Reis mi povedal, že ak nesplním túto podmienku, úrad práce odstúpi od zmluvy. Peniaze na dostavbu som ale nedostal,“ tvrdí podnikateľ. Priznáva, že následne uzatvoril niekoľko pracovných zmlúv len formálne, aby vyhovel požiadavke úradu, títo ľudia však nemali kde, ani čo robiť.
Udalosti začali naberať rýchly spád. Peniaze neprišli, namiesto nich začali chodiť výzvy na vrátenie poskytnutého príspevku, oznámenie o odstúpení od dohody, nasledovala žaloba. Pán Chlebina je presvedčený, že ho oklamali. Úplne ľahostajne sa vraj zachoval aj správny výbor, ktorý žiadosti o príspevky schvaľoval. D. Chlebina so žiadosťou o príspevok na dokončenie chránenej dielne neuspel ani u nového riaditeľa úradu práce Petra Molnára, ktorý do funkcie nastúpil v decembri 1999. P. Molnár najskôr dokončenie dielne ústne podporil, svoj názor však zmenil, keď si ju osobne prezrel. Podoba hrubej stavby ho nepresvedčila, že pán Chlebina do nej investoval 2,4 milióna. Objavili sa aj pochybnosti o tom, na aký účel má budova pripomínajúca skôr rodinný dom ako dielňu, vlastne slúžiť. Nasledoval podnet na finančnú políciu, aby preverila, či nedošlo k sprenevere.
„Podľa stanoviska súdneho znalca boli náklady na stavbu vyčíslené na 1 416 000 korún,“ ukazuje D. Chlebina znalecký posudok. Na otázku, kde skončil chýbajúci milión odpovedá: „Ten som použil na obstarávacie náklady a ďalšie náklady okolo toho. Spolu to vychádza presne 2,4 milióna,“ argumentuje. Rovnako zamieta aj narážku na fakt, že stavba pripomína skôr rodinný dom či penzión s podkrovím ako dielňu. Na otázku, prečo nepostavil radšej prízemnú halu odpovedá, že stavbu nemohol „ťahať“ do šírky. „Mám tam jablone a záhradu,“ tvrdí. Tieto „maličkosti“ sú však v porovnaní s tým, čo D. Chlebinovi hrozí, nepodstatné. Fakt, že podľa úradu práce neboli dodržané podmienky zmluvy a úroky vyhnali sumu, ktorú úrad žiada do astronomických výšok. Celkom sedem miliónov by mal zaplatiť D. Chlebina, ak súd prehrá. On sám tvrdí, že takú sumu nemôže zaplatiť, ani keď všetko predá a dlhy prejdú na vnúčence. Na rozhodnutie súdu si D. Chlebina ešte pravdepodobne počká dlhšie, už dnes však ľutuje, že „do toho išiel“. „Mohol som byť bez starostí,“ konštatuje na záver svojho rozprávania.
Spomínaný príbeh má ešte niekoľko nezodpovedaných otázok. Žiada sa ešte spýtať, či mal úrad práce právo uzatvárať niekoľko dohôd na vytvorenie jedinej dielne. Otázne je aj to, ako bolo možné schváliť výstavbu chránenej dielne doslova „na zelenej lúke“ a na pozemku, ktorý pôvodnému žiadateľovi nepatril. Okolnosti posudzovania a schvaľovania spomínanej žiadosti boli naozaj zvláštne, a prečo nakoniec k podpisu „neštandardnej“ dohody došlo, vedia pravdepodobne len zainteresovaní. To, či ju Dušan Chlebina mohol aj dodržať, rozhodne už len súd.