Zrejme za všetky úskalia, čo do cesty sa jej postavili, dostala do vienka dlhovekosť – vo štvrtok 7. októbra oslávila svoje stotretie narodeniny! Tak ako pred rokom, pri prestretom stole, s najbližšími, vedením obce, na čele so starostom Jánom Cipovom, zástupcami Zboru pre občianske záležitosti i obecnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. V domácnosti svojej dcéry Jozefíny Tonhajzerovej, ktorá sa o najstaršiu občianku hornej Nitry stará.
Čo zmenilo sa za rok? Babke už prestala chutiť rajčinová polievka, zväčša len čaju sa dožaduje, akosi stratila apetít. Jožinka (takto oslovuje svoju dcéru stotriročná pani Margita) sa veru posťažovala, že nechutí mame jesť. Inak je však vitálna, sama sa umyje, oblečie, len keď načim niekam ísť, potrebuje oporu. Nohy jej už tak neslúžia, ako by si priala. I do záhradky by rada zašla, veď babie leto priam von láka, motyčky, ľahkej aby ju v rukách vládala udržať, sa dožaduje, dcére by rada išla pomáhať. „Keby tak moje ruky vedeli rozprávať,“ vzdychne si, šibalsky pozrie na prítomných a pokračuje: „všeličo by ste sa dozvedeli. Ťažko, veľmi ťažko sa mi žilo, narobila som sa ako jeden otrok, na robotách, doma, pri deťoch, i druhým som pomáhala.“ Svoje bytie v našom slzavom údolí nemala Margita Králiková ružami vysiate. Najmladšie z jej piatich detí malo len dva mesiace, keď Nemci zastrelili jej životného druha. Všetko zostalo na jej útlych pleciach a pracovitosti. V Čavoji, kde prežila prvých päťdesiat rokov, sa jej veru ťažko žilo. Predsa o rodnej vieske často i počas osláv vravela, spomínala na časy dávno minulé.
Stotriročná starká, tvár krehká, vzácna ako pergamen, zrobené ruky v lone zložené, napriek veku netrpí žiadnymi vážnymi chorobami. „Včera tu však bol doktor, ruky ma bolia, aj som mu to povedala, no pirule mi nedal žiadne,“ sťažuje sa. Dcéra Jozefína však spresňuje. Dal, na spanie. Babičke sa akosi nechce večer do postele. A ešte na niečo v dobrom upozornila. Starká nechce nosiť okuliare. Ani na čítanie, pozeranie televízie, či slnečné. Nemôže sa preto toľko ani von oknom pozerať, čo patrilo k jej veľkým záľubám, tak si krátila čas, na ľudí čo vôkol išli, na hrajúce sa deti pozerala. Zostávajú jej už len pátričky a nekonečno spomínania.
Zdvihnime teda symbolicky čašu a poprajme Margite Králikovej bohatstvo krásneho ľudského citu - lásky, starostlivosti a ďalší pokojný rok, dva, tri....