Práve tu sa od utorka do štvrtku konal v poradí už IV. reštaurátorský seminár organizovaný Komorou reštaurátorov v spolupráci so Slovenským národným múzeom – Múzeum Bojnice. Počas troch dní si účastníci seminára vymieňali nielen teoretické poznatky, ale aj konfrontovali vlastné práce a postupy. Ako sme sa dozvedeli od prezidenta Komory reštaurátorov Jozefa Doricu, témy tohtoročného seminára boli naozaj rôznorodé. Účastníci diskutovali nielen o konkrétnych reštaurátorských akciách, ale aj nových technológiách či legislatíve. Novinkou bola účasť študentov a absolventov Katedry reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorí touto cestou dostali príležitosť po prvýkrát prezentovať výsledky svojej praktickej činnosti i teoretického bádania v odborných kruhoch.
Po prvom, tzv. prednáškovom dni, sa účastníci seminára presunuli do okolia Banskej Bystrice, kde v Čeríne a Ponikách absolvovali prednášky in situ. Práve tu pred niekoľkými rokmi reštauroval niekoľko významných umeleckých pamiatok aj profesor Vladimír Úradníček, ktorý taktiež prišiel na Bojnický zámok. „Určite je to akýsi spôsob konfrontácie toho, čo som tu pred rokmi realizoval. Účastníci môžu vidieť kladné stránky mojej práce, teda to, čo vydržalo aj po rokoch, zároveň však uvidia aj to, čo bude treba ešte opraviť alebo nanovo reštaurovať,“ hovorí V. Uradníček, ktorý prácu reštaurátora prirovnáva k povolaniu lekára. „Lekár musí určiť správnu diagnózu. Ak sa mu to podarí, šanca na vyliečenie pacienta je veľká, ak nie, môže mu poškodiť. Ak príde na chybu v liečbe, musí ju korigovať. Podobne je to aj s reštaurátorom, ani on nedokáže hneď na začiatku určiť definitívny postup práce, ale musí spojiť teoretické poznatky s tým, čo mu postupne ukazuje skúsenosť,“ vysvetľuje profesor. Ako ďalej dodáva, slovenskí reštaurátori bolo vždy vedení k tomu, aby kládli dôraz na výtvarnú stránku diela, pričom naše technologické možnosti boli v porovnaní so západnými krajinami obmedzené. Dnes, keď sa reštaurátori z rôznych krajín pravidelne stretávajú a spolupracujú, sa vývoj v reštaurovaní posúva nezvyčajne rýchlym tempom. A čo cíti reštaurátor pri svojej práci? „Občas je to aj strach, či niečo nepokazí,“ priznáva jedna z účastníčok Gabriela Pesová, vzápätí však dodáva. „Reštaurátor musí mať vnímavé srdce a dušu a istú dávku predvídavosti.“ Musí dobre poznať technológiu, dobu, v ktorej dielo vznikalo, zámer tvorcu i to, ako daný predmet, obraz či sochu vnímajú ľudia. Len tak sa mu môže podariť zachrániť pamiatku, ktorá potom bude niesť v sebe pečať svojho stvoriteľa i „lekára“.
