Tento 62-ročný kouč začínal s hokejom v 12-tich rokoch a tomuto športu zostal verný až dodnes. Aktívne hrával v TJ Baník Prievidza, v Tlmčoch, Sokolove a za BS Prievidza. Trénovať začal ešte počas aktívnej kariéry, keď sa v roku 1969/70 ujal kormidla pri mužoch Baníka Prievidza. Športová verejnosť v našom okresnom meste si ho však pamätá najmä ako mládežníckeho trénera v prievidzských kluboch. Z posledných piatich hokejových sezón štyri pôsobil v zahraničí, v Taliansku. V sezóne 1999/2000 koučoval tím Pinerolo, účastníka druhej najvyššej mužskej súťaže, ale aj ženský tím, s ktorým sa mu podarilo postúpiť do série A.
Po skončení sezóny zostal rok doma, potom sa opäť vrátil do Pinerola, kde okrem tohto klubu trénoval aj tím HC Valpellice. Ďalšie dva súťažné ročníky pôsobil ako hlavný tréner už len v mužstve Pinerolo, ktoré hrávalo tretiu najvyššiu súťaž. V sezóne 2002/03 okrem mužov trénoval aj 10, 14, a 16-ročných tamojších hokejistov. Jánovi Gajdovi sme položili niekoľko otázok.
* Pán tréner, ako ste vôbec dostali angažmán v Taliansku?
Tím Pinerolo zorganizoval zájazd na Slovensko, pričom si v Prievidzi jeho zástupcovia prišli objednať ľad. Ja som bol v tom čase vedúcim zimného štadióna. Spýtali sa ma, či neviem o nikom, kto by ich tu trénoval. Ponúkol som sa a neskôr som im odtrénoval kemp. Boli s mojou prácou spokojní a tak som sa s nimi dohodol na zmluve.
* Taliansko nie je typicky hokejovou krajinou. Aký je tam v skutočnosti záujem o tento šport?
Hokej sa v Taliansku hráva iba v severnej časti, nižšie už vôbec. Silné kluby sú najmä na hraniciach so Švajčiarskom a Rakúskom. Rovnako tak je to so záujmom o hokej, ktorý sa postupom na juh vytráca. Na zápasy série A chodí slušná divácka kulisa, v priemere 3000 až 4000 fanúšikov. Poviem však jeden zaujímavý príklad. Keď sa neďaleko Pinerola, v desaťtisícovom mestečku Torre Pelice hrávala najvyššia súťaž, chodilo na zápasy 4000 až 5000 divákov, čo je naozaj výborný divácky záujem. V sérii C, v ktorej momentálne trénujem, chodí na stretnutia okolo 300 divákov. Samozrejme na derby zápasy je to aj trojnásobne viac.
* Aká je úroveň hokeja v tejto krajine?
Väčšina mužstiev série A je na úrovni tímov z druhej polovice tabuľky slovenskej extraligy. Séria C je zasa veľmi rôznorodá, keďže v nej môže hrávať neobmedzený počet hokejistov z krajín Európskej únie. Úroveň a kvalita tímov teda záleží najmä od financií.
* Ako sa v Taliansku dohovárate?
V tíme hovoríme po taliansky, postupne som sa túto reč naučil. Začiatky však boli ťažké, vtedy som sa s hráčmi dorozumieval rukami-nohami a pomocou grafiky. Samozrejme, v niektorých tímoch, kde je prevaha cudzincov, sa rozpráva po anglicky. U nás je však iba jeden Švéd a i ten ovláda taliančinu.
* Taliani sú dosť temperamentní ľudia. Nemáte s tým problémy na tréningoch?
Vôbec nie, na severe Talianska sú jednak „chladnejší“ ľudia, ale aj samotní hráči sa na tréningoch idú doslova zodrať. Neraz sa stáva, že po oficiálnom tréningu si hráči dávajú ešte individuálne tréningové dávky. V tomto sú oveľa poctivejší ako niektorí slovenskí hráči. Poslúchajú do body trénerove pokyny a nestáva sa, že keď sa na tréningoch kouč nepozerá, hokejisti sa „ulievajú“. Na druhej však nevedia pochopiť, že hokej sa robí celý rok. Nič také, ako letná príprava či tréningy na atletickej dráhe u nich neexistuje.
* Zanedlho opäť odchádzate do Talianska. Nemáte v tejto krajine vyššie ambície ako trénovať tretiu najvyššiu súťaž?
V Pinerole mám vytvorené výborné vzťahy i dobré podmienky. Sú tam zapálení ľudia pre hokej, chcú ho jednoznačne pozdvihnúť. Momentálne si neviem predstaviť, že by som pôsobil v inom meste. Ak hrávať vyššiu súťaž, tak s Pinerolom. Všetko však závisí od ekonomických možností klubu. Tie však nie sú ideálne, na hokej sa v Taliansku veľmi ťažko získavajú financie.
