Po tridsiatichštyroch rokoch prišla o zamestnanie, čakali na ňu rôzne peripetie. Keďže jej status nezamestnanej nevyhovuje, pozná situáciu na trhu práce a vie, že vo svojom veku ťažko nájde uplatnenie, prejavila záujem o rekvalifikácie. Najbližší jej bol opatrovateľský. Vyplnila prihláška, na kontakte na úrade práce sa vždy informovala či je niečo nové v tejto sfére a čakala... Až raz jej po telefonáte práve z tejto inštitúcie svitla nová nádej. Pani Terézia hovorí: „Bola som rada, že sa ľady pohli, že sa ide organizovať rekvalifikačný kurz. V určenú hodinu sa nás na úrade práce stretlo osemnásť žien a čakali sme. Po čase nás požiadali o strpenie, nakoľko tá pani, čo má s nami o rekvalifikácii hovoriť, cestuje z Topoľčian a mešká. Aké však bolo naše sklamanie a rozčarovanie, keď pani z Topoľčian dala pracovníčke úradu práce do ruky dotazníky, aby nám ich rozdala. Našou úlohou ich bolo čo najrýchlejšie vyplniť. Napísať sme mali svoje vzdelanie, akú prácu chceme vykonávať, kde sme zamestnané a ako svoju robotu charakterizujeme, koľko by sme chceli mať mesačný príjem, nuž a samozrejme osobné údaje. Ostali sme ako obarené, keď sme sa tejto dámy opýtali akú firmu zastupuje, kde pracuje, neodpovedala. Povedala len, že podľa dotazníkov si vyberie päť žien do svojho tímu. Doľahla na nás beznádej, cítili sme sa podvedené. Veď tu nešlo o žiadnu rekvalifikáciu, ale o dílerstvo.“
Určite nemilé prekvapenie. Nielen pre našu čitateľku, ale všetky ženy, ktoré sa na tomto stretnutí zúčastnili. Preto sme o vysvetlenie požiadali tých najkompetentnejších. V stanovisku, ktoré poskytol redakcii Peter Chovanec, poverený riadením odboru služieb zamestnanosti ÚPSVaR v Prievidzi sa uvádza: „V nedávnej dobe sa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) v Prievidzi objavila zástupkyňa neziskovej organizácie, ktorá požiadala o zvolanie tridsiatich záujemcov o opatrovateľský kurz z radov uchádzačiek o zamestnanie starších ako päťdesiat rokov s tým, že po preškolení spomínanou organizáciou im všetkým zabezpečí vhodné zamestnanie. Pracovníčka ÚPSVaR v Prievidzi v dobrej viere stretnutie zorganizovala, išlo totiž o ťažko umiestniteľnú skupinu na trhu práce. Neoverila si však, čím presne sa nezisková organizácia zaoberá. Tak sa stalo, že na dohovorené stretnutie zástupkyňa organizácie prišla s dvojhodinovým meškaním a zvolaným uchádzačkám o zamestnanie ponúkla prácu externých poradkýň v oblasti zdravia. Ženy, ktoré by prejavili záujem, si mali zavolať v určenú hodinu a dohodnúť sa na podmienkach. Je pochopiteľné, že väčšina zvolaných uchádzačiek o zamestnanie celú akciu považovala za zavádzajúcu a neserióznu. Zo strany spomínanej neziskovej organizácie išlo zrejme o zámerné poskytnutie nepravdivých informácií a následné využitie ÚPSVaR v Prievidzi na zastrešenie jej vlastných aktivít.“
V závere Peter Chovanec uistil, že po tejto skúsenosti budú dôsledne preverovať všetkých záujemcov o poskytovanie vzdelávania a prípravy pre trh práce. Spomínaný prípad je pre nich veľkým poučením.
