Jeden deň stačil Štefanovi Karakovi na to, aby zdolal vrch Vtáčnik až sedemkrát za sebou
Horolezec a vášnivý turista Štefan Karak zo Zemianskych Kostolian však tvrdí niečo iné - najkrajšia pri dosahovaní vrcholu je samotná cesta nahor, vrátane všetkým prekážok, ktoré musíte pritom prekonať. A hoci by sa mnohým laikom toto tvrdenie možno nepozdávalo, kus pravdy v ňom určite bude, inak by tento muž nedokázal to, čo sa mu podarilo pred nedávnom – sedemkrát po sebe vyjsť na vrchol Vtáčnika – a to všetko za necelých sedemnásť hodín. Ak vezmeme do úvahy fakt, že vzdialenosť od úpätia na vrchol je sedem kilometrov, hore a späť to po vynásobení siedmimi robí dokopy 98 kilometrov s prevýšením 6300 metrov. „Predstavte si komín v nováckej elektrárni, ten má 300 metrov. Ak by ste takých komínov na seba postavili 21, získali by ste predstavu aj o prevýšení, ktoré som musel prekonať,“ smeje sa Š. Karak pri vysvetľovaní obtiažnosti trasy. My, laici, totiž potrebujeme konkrétnejšie prirovnania, a toto nás naozaj uviedlo do obrazu...
Z práce na túru
Mimochodom, novácky komín nespomíname náhodou, Štefan Karak v ENO Zemianske Kostoľany už dlhé roky pracuje. Keď sa poobede okolo tretej vráti z práce domov, obuje si turistickú obuv a zamieri rovno na Vtáčnik. Vyjde hore, vráti sa, a potom na samý vrchol vystúpi ešte raz a ide domov. To všetko zvládne tak za štyri hodiny. „Robím to v prvom rade pre svoje zdravie a kondíciu,“ tvrdí človek, ktorý takýto tréning absolvuje dvakrát do týždňa. Začalo to vraj celkom nenápadne – pred tromi rokmi dostal od manželky bežecké palice. Aby nezapadli prachom, pán Štefan sa rozhodol, že začne s nimi trénovať. Ohlásili sa aj problémy s chrbticou, a tak už neváhal. „Turistika s bežeckými palicami je veľmi prospešná, pretože sa pri nej posiluje aj chrbtové svalstvo,“ vysvetľuje Š. Karak, ktorý ešte v roku 1980 bol v ENO spoluzakladateľom horolezeckého oddielu. Skupinke nadšencov sa turistika „málila“, a tak sa rozhodli pre horolezectvo. „A kde výhodne trénovať ? Najlepšie túry sa robia v Tatrách, to je však vzhľadom na vzdialenosť, finančne i časovo náročné, preto som sa rozhodol pre neďaleký Vtáčnik. Z domu to mám len sedem kilometrov na Píly a pohodlne sa tam dá dostať aj na bicykli,“ hovorí. „Spočiatku som tieto výstupy podnikal v nedeľu, občas sa niekto ku mne pridal. Postupne som si však uvedomil, že potrebujem intenzívnejší tréning a začal som chodievať aj cez týždeň.“ Pán Karak chodieva na Vtáčnik sám, pri jeho tempe by mu totiž stačil málokto. Na vrchol vraj vyjde za hodinu aj päť minút, netrénovanému turistovi by tento výstup trval dve a pol hodiny. Pre vašu predstavu uvedieme ešte zopár čísel – v roku 2002 absolvoval Štefan Karak 57 výstupov na Vtáčnik, vlani ich bolo 82. Tento rok si predsavzal splniť métu 100 výstupov, k dnešnému dňu ich však už urobil 78. Magickú stovku teda s najväčšou pravdepodobnosťou prekoná už čoskoro.
Bezpečnejšie ako futbal
„Horolezectvo nie je nebezpečné,“ tvrdí Štefan Karak a dodáva: „Samozrejme, platí to len v prípade, že človek dodržiava určité zásady bezpečnosti, nepreceňuje svoje sily a nepodceňuje riziká.“ Na nebezpečné situácie si ani nespomína. „Možno som mal pár škrabancov, ale to je bežné. Keď to porovnám napríklad s futbalom, kde sú bežné zlomeniny, vytknuté členky a iné zranenia, horolezectvo je naozaj bezpečný šport,“ smeje sa. Štefan Karak v tomto smere dodržiava predovšetkým dve hlavné zásady – byť trénovaný a nepreceňovať svoje sily. „Musím si byť istý, že zvládnem dvojnásobok záťaže, ktorá ma čaká, inak do toho nejdem,“ hovorí. A riziko? „Ak vidím, že hrozí nebezpečenstvo, vrátim sa, aj keď som tesne pod vrcholom. Tá hora tam určite ešte zostane aj počas ďalších rokov.“ Na jeho „adrenalínovú“ záľubu si už zvykla aj manželka a deti, občas s ním nejakú túru aj absolvujú. Oveľa viac sa im však páči pri mori. „Pri mori ide kondícia dole, tam človek väčšinu času len leňoší,“ hovorí horolezec, ktorý si život bez pohybu ani nevie predstaviť, a tak svojsky vyriešil aj dovolenku. Počas nedávneho pobytu v Chorvátsku si každé ráno o pol šiestej vyšiel na najbližší vrch. Vraj bol len vo výške 220 metrov nad morom, tak naň vždy vybehol aspoň desaťkrát za sebou... aby nevyšiel z kondície.
Horalky s čajom
Skutočnú skúšku vlastných síl však Štefan Karak absolvoval ešte pred spomínanou dovolenkou. V polovici júna sa rozhodol, že sa pokúsi o „malý“ rekord a sedemkrát vystúpi na Vtáčnik. „Chcel som tým trochu zviditeľniť Slovensko i pomôcť rozvoju turistiky,“ vysvetľuje svoj zámer. Taký rekord si už zaslúži aj zápis do Guinessovej knihy rekordov, a tak si pán Štefan pozval aj zástupcu z agentúry, ktorá spolupracuje s londýnskou centrálou. „Napadlo mi to v stredu a už v sobotu som pokus oficiálne zrealizoval. Predtým sa mi na Vtáčnik podarilo vyjsť šesťkrát za sebou, takže som bol v pohode. Dal som si len jednu podmienku – že výstupy musím urobiť za svetla,“ spomína na deň D. Presne tak aj bolo. Na prvú cestu nahor vyrazil pán Karak o 4.10 h ráno, večer o 21.05 h sa na oslavu splneného rekordu otváralo šampanské. Na sedem výstupov mu stačilo necelých sedemnásť hodín. „Fyzicky som bol v pohode, náročné to bolo najmä po psychickej stránke. Na trase už poznám každý strom a skalu, nebolo čo obzerať, tak som si aspoň pospevoval. Staré beatlesovky a pesničky od Nedvědovcov,“ smeje sa. Počas výstupov nepoužíval ani žiadne iontové nápoje či iné „životabudiče“. „Len ovocný čaj silne osladený ríbezľovým sirupom, štyri horalky, žemľu so salámou a slaný slepačí vývar,“ vymenúva svoje „energetické zásoby“. Na konci náročného dňa potom, už strieľalo aj šampanské. Na zápis do Guinessovej knihy rekordov si však ešte budeme musieť počkať. „Je to strašne zdĺhavý proces, všetko treba zdokumentovať, poslať do Londýna, a potom čakať,“ vysvetľuje Š. Karak. Za oveľa dôležitejší však považuje fakt, že svojím výkonom pomohol aspoň trochu spopularizovať turistiku. „Je to naozaj zdraviu prospešná záľuba a netreba pritom podnikať nebezpečné túry. Stačí aj nenáročná trasa, ako je Vtáčnik. Veľa ľudí z blízkeho okolia tam ešte nebolo a pritom to zvládne aj netrénovaný človek,“ dodáva.
Veľa ľudí si myslí, že na turistike či horolezectve je najkrajší pohľad zo samotného vrcholu. Štefan Karak už podobných vrcholov dosiahol mnoho a tvrdí, že najkrajšia je cesta na ne. Muž, ktorý vystúpil na najvyššie štíty Vysokých Tatier, videl svet z Mont Blancu a naposledy dosiahol rekord hodný Guinessovej knihy hovorí, že na tomto športe je najkrajšie prekonávanie prekážok. „Mnoho ľudí nedošlo až na vrchol a predsa boli spokojní. Kráčať , alebo liezť na vrchol, to niekedy naozaj bolí – prekonávate únavu, horúčavu, chlad i vlastnú pohodlnosť, v tom je krása lezenia aj turistiky“ - to sú slová človeka, ktorý o vrcholoch vie svoje...