záchranárske psy zase vyhľadávajú po zemetrasení zranených ľudí v ruinách budovy, starenke z vedľajšieho bytu je jediným spoločníkom v samote taktiež štvornohý priateľ... Takýchto „idylických“ obrazov by sme mohli nájsť ešte veľmi veľa, v poslednej dobe sa však čoraz častejšie stávame aj svedkami úplne opačného extrému – ľudia na psov nadávajú.
Nedávno som počula, ako istý pán slušne upozornil dievčinu, vedľa ktorej dosť „nekoordinovane“ pobehoval jej pes, aby ho uviazala na vodidlo. Asi 25-ročná slečna mu len arogantne odvrkla, aby sa staral o seba a pokračovala ďalej. Aby toho ešte nebolo málo, jej pes si vzápätí vykonal svoju biologickú potrebu a zanechal za sebou to, čo v iných civilizovaných krajinách majitelia zberajú lopatkou do papierových vreciek a vyhadzujú do špeciálnych nádob. Nebudem opisovať komentár dotyčného pána, ale v tej chvíli som mu dala za pravdu. Možno nie sme ešte tak ďaleko, aby sme mali na každom kroku zberné nádoby na psie exkrementy, otázkou však je, či by ich majitelia psov využívali, keby tam boli. Rovnako, ako spomínaná slečna, ktorá nebola schopná rešpektovať ani chronicky známe nariadenie, že pes bez vodidla v meste nemá čo robiť. Mladá dáma a mnohí jej podobní „psíčkari“ si totiž neuvedomujú, že ich „mierumilovní“ miláčikovia môžu občas naozaj „zoskratovať“ a napadnúť nič netušiaceho človeka v ich blízkosti. Rovnako nepríjemné je aj pozerať sa na znečistené chodníky a trávniky v ich blízkosti. Škoda, že najlepší priatelia človeka majú aj takýchto majiteľov. Zbytočne im kazia reputáciu...
