Kam sme to dospeli?
Hovorí sa, že vyspelosť krajiny sa meria aj tým, ako sa dokáže postarať o najslabších členov spoločnosti. Skúsme si však spomínané tvrdenie preniesť do medziľudských vzťahov. Čím sa meria vyspelosť človeka vo vzťahu k iným, najmä tým „znevýhodneným“?
V minulom čísle sme uverejnili príbeh zdravotne postihnutého človeka, ktorý prišiel o časť nohy. Možno vinou mladíckej nerozvážnosti, aj to sa stáva. Jeho manželke od narodenia chýba ruka, v rodine dvoch invalidov bez práce vyrastajú navyše tri malé deti. Nechcem byť patetická, ale myslím si, že normálny človek pri čítaní tohto príbehu pocíti aspoň štipku ľútosti. Niekoho však osud týchto ľudí priviedol do zúrivosti. „Za svoju situáciu môže sám a pomoc si nezaslúži,“ znela tvrdá reakcia. Prečo? Lebo vraj ... a nasledovala plejáda tvrdých slov a bezcitnej kritiky. Meno kritika sme sa však nedozvedeli, lebo svoju identitu odmietol zverejniť. Po jeho spŕške jedovatých slov však zostala vo vzduchu visieť ešte jedna otázka: „“ Tvrdo a bezcitne súdime, bez ohľadu na to, či sa naše argumenty zakladajú na pravde alebo len dojmoch a emóciach. Bez ohľadu na to, že si vôbec nevieme predstaviť, čo všetko „objekt“ našej kritiky prežíva. Úlohou spomínaného článku nebola „donkichotská“ obhajoba človeka, ktorý má problémy. Do akej miery je za ne zodpovedný sám, vie len on, faktom však zostáva, že v jeho situácii by dobrovoľne nechcel byť nikto z nás. Podobných prípadov je veľa, a ak sa o nich píše, tak je to aj preto, aby nás prinútili trochu sa zamyslieť. Možno aj nad tým, aký ťažký kríž občas osud ľuďom naloží na plecia. Ak nám teda chýba pochopenie, zdržme sa aspoň súdov...
