Nováky – Je to vôbec možné? Spýtal by sa asi každý súdny človek po vypočutí príbehu bývalého nováckeho železničiara Jozefa Beňadika. Pred dvanástimi rokmi prišiel nešťastnou náhodou o nohu, onedlho sa však on i jeho rodina možno budú musieť vyrovnať s niečím oveľa horším – stratou ľudskej dôstojnosti.
Po nešťastnom úraze, pri ktorom prišiel o celé predkolenie bol Ján Beňadik klasifikovaný ako ťažko zdravotne postihnutý občan a následne mu priznali aj plný invalidný dôchodok. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne bol na tom ešte v roku 2000 tak zle, že potreboval sprievodcu i auto. „Od štátu som dostal príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, dostával som dvestokorunový príspevok na šatstvo i päťsto korún na benzín,“ hovorí J. Beňadik. Od novembra minulého roka sa však situácia zmenila a tento muž o preukaz ťažko zdravotne postihnutého občana prišiel. Stratil všetky kompenzácie i to malé množstvo zvýhodnení, na ktoré títo občania majú nárok. Noha mu však medzitým vôbec nenarástla...
„V novembri 2003 som išiel na komisiu a jej záver bol viac ako prekvapivý, vraj už nemám nárok na preukaz ZŤP ani plný invalidný dôchodok. Priznali mi len čiastočný,“ spomína. „Manželka i otec mi hovorili, aby som sa odvolal, ale už som nemal chuť. Tak žena to odvolanie napísala za mňa.“ Druhá komisia pri svojom hodnotení ešte „pritvrdila“ – amputovanú časť nohy ohodnotila len ako 40-percentný hendikep, čím sa pán Beňadik teoreticky zaradil medzi zdravých ľudí. „Našťastie“, desať percent mu priznali kvôli vysokému krvnému tlaku. Znie to absurdne, ale zdá sa, že odtrhnutá noha „nestačí“.
„Zobrali mi preukaz ZŤP, nemám nárok na kompenzačné prostriedky. Musím si hradiť cestovné, lieky i návštevy lekára,“ konštatuje 31-ročný muž. To všetko by možno nebolo až také tragické, keby pán Beňadik nemal zdravotne postihnutú manželku a tri malé deti. Dvaja ľudia so zníženou pracovnou schopnosťou si len ťažko môžu nájsť prácu, a v tom spočíva najväčšie trápenie rodiny. „Kto nás zamestná? Mne chýba časť nohy, manželka sa narodila bez predlaktia. Hoci je veľmi zručná a v šúpaní zemiakov tromfne aj mňa, zamestnať ju nikto nechce,“ hovorí s trpkosťou J. Beňadik a dodáva: „Voľakedy postihnutých držali v ústavoch, a teraz keď sú na očiach, boja sa ich zamestnať.“
Zamestnanie je pre manželov Beňadikovcov existenčnou nutnosťou. Kým ešte vlani ich spoločné príjmy do domácnosti predstavovali približne 15 tisíc korún, dnes je to už len desaťtisíc. V júni už dokopy dostanú len niečo viac ako 6 tisíc korún. Pani Beňadikovej sa totiž skončí materská dovolenka, a tým pádom príde rodina o 3790-korunový rodičovský príspevok. „Peňazí je stále menej a výdavky rastú,“ hovoria. Mesačne zaplatia viac ako 11 tisíc za energie, stravu, lieky, poistky pre deti a telefón. Tisícdvestopäťdesiat korún platia ako splátku Štátnemu fondu rozvoja bývania, od ktorého si pred 6 rokmi zobrali úver na malý domček. „Postavili sme ho sami dvaja s otcom, a poviem vám, ešte aj to nám niektorí závideli. Chodili ma fotiť, vraj ako je to možné, že invalid stavia,.. Nikto z nich už nevidel, že na zaplatenie firmy či robotníkov som peniaze nemal a stavať som musel aj bez nohy,“ spomína na nepríjemné obdobie.
Ak si aspoň jeden z manželov nenájde robotu, bude ešte horšie. A čo bude J. Beňadik robiť, keď v júni príde o ďalšie, takmer štyri tisícky korún? „Pôjdem kradnúť, pokojne to tam napíšte,“ hovorí rozhodne a vzápätí dodáva: „Bohužiaľ, v tejto republike už nie je ani čo kradnúť, všetko pobrala vláda.“