BRANISLAV BUCÁK
Nedávno bol slovenský bobista Róbert Kresťanko z Prievidze, účastník Zimných olympijských hier 2002 v Salt Lake City, prijatý za člena Olympijského klubu Prievidza. Pri tejto príležitosti sme sa so slovenským reprezentantom v štvorbobe i dvojbobe porozprávali. Prezradil nám, že už začal aj s ostatnými členmi posádky s prípravou na novú sezónu.
Letnú prípravu absolvujeme na "striedačku" v Bratislave a v Tatrách. Je to objemová príprava, zameraná najmä na získanie sily, výbušnosti, dynamiky, ako aj na nacvičovanie štartov. Pred samotným začiatkom európskeho pohára sa pôjdeme rozjazdiť na dva týždne do Nórska. Potom nás už čaká náročná séria podujatí, v priebehu ktorej neustále pretekáme a cestujeme. Na Slovensku strávime iba dva týždne počas Vianoc.
Pôvodne ste boli v rámci Slovenska úspešným atlétom. Ako ste sa vôbec dostali k tomuto pre našu krajinu netradičnému športu?
Prvý kontakt s s bobmi som mal ako 23-ročný počas základnej vojenskej služby v Banskej Bystrici, keď v Dukle robili nábor na vytvorenie bobového družstva. S dalšími chlapcami sme absolvovali testy v Tatrách, potom sme prešli výcvikom v bobovej škole v Insbrucku. No v Dukle postupne táto myšlienka upadla do zabudnutia. Až o tri roky neskôr mi zavolal Milan Jagnešák a spýtal sa ma, či nechcem s ním jazdiť. Súhlásil som a už o týždeň sme v dvojbobe absolvovali prvé preteky.
Čo vás najviac láka na tomto športe?
Najviac asi to, že je to adrenalínový šport, pri ktorom prežívate zvláštne pocity. Na bobovej dráhe dosahujeme rýchlosť do 140 km/h a ja osobne považujem preteky bobov za Formulu 1 na ľade.
V dvojbobe i štvorbobe ste brzdárom, no počas pretekov máte hlavu v predklone. Ako teda viete, kedy máte brzdiť, keď nič nevidíte?
Počas jazdy sa na bobovej dráhe nebrzdí, až po prejazde cieľom. Brzdár si musí postupne odrátavať zákruty a tak vie, kedy by už mal byť v cieli a teda začal brzdiť.
Okrem brzdára je v dvojbobe ešte pilot a v štvorbobe aj roztláčači. Aké funkcie majú títo členovia posádky?
Okrem techniky sú v súťaži bobov najdôležitejšími faktormi, vedúcimi k úspechu, štart a pilot. Dobrý štart závisí od všetkých členov posádky, teda i roztláčačov a po samotnom štarte má všetko v rukách už len pilot. Od neho závisí ako rýchlo nás dostane do cieľa.
Rád by som sa ešte vrátil k vašej účasti na tohtoročných olympijských hrách. V súťaži dvojbobov ste obsadili 30. miesto z 38 účastníkov a v štvorbobe ste skončili 24. z 28 družstiev. Boli ste s dosiahnutými výsledkami spokojní?
Pre každého športovca je najväčšia pocta už len samotná účasť na olympijských hrách. Úspech teda bol, že sa nám podarilo z európskeho pohára kvalifikovať do Salt Lake City. Pred olympijskými pretekmi sme veľké oči nemali, vedeli sme, že nemôžeme poraziť Nemcov, či Švajčiarov, ktorí na boboch už roky jazdia. Naším hlavným cieľom bolo získať pre Slovensko nový olympijský šport a to sa nám aj podarilo. Čo sa týka jednotlivých umiestnení, škoda najmä pádu nášho štvorbobu v tretej jazde, ktorí nás stál lepšie umiestnenie.
Aké sú vaše ďalšie športové ciele?
V nasledujúcej sezóne budeme opäť štartovať v európskom pohári. V tejto súťaži by sme sa chceli umiestniť v konečnom poradí do 10. miesta. Dlhodobejšie ciele máme dva, tým prvým je pre nás výzva ďalšej olympiády. Radi by sme sa na ňu čo najlepšie pripravili a dosiahli tam výraznejšie umiestnenie. Nie je to nereálne s prihliadnutím na fakt, že keď sme s pretekaním začínali, na najlepších sme strácali okolo 3 sekúnd na jazdu, teraz je to približne 1,2 sekundy. Ak budeme optimálne trénovať, môže sa táto strata ešte znížiť. Druhým naším dlhodobým cieľom, je vyhľadať pre tento šport nových adeptov, aby sa aj boby v budúcnosti stali stabilným slovenským zimným športom.
Nájsť adeptov na takýto atraktívny šport by nemalo byť ťažké...
Naopak, je to dosť ťažké. Jazdec musí byť silný, rýchly, výbušný a rovnako musí mať aj dobré finančné zázemie, pretože väčšinu nákladov spojených s pretekaním si hradíme sami. Navyše boby sú nebezpečným športom a hlavne na začiatku sa jazdec nevyhne niekedy dosť nepríjemným pádom. Ja sám som mal vyše 20 pádov, odreniny, popáleniny, či zlomeniny nie sú v tomto športe ničím nezvyčajným. Dôležité však je, aby sa tým človek nedal odradiť.
