Na popud tých, čo poznali jeho záľubu, po prvýkrát predstavil verejnosti svoje miniatúry. Vonkoncom nečakal slávu, skôr posmeškov a ironických poznámok sa obával. Netušil, že spomedzi výrobkov z dielní ľudových umelcov zvučných mien práve jeho mini-dielka zaujmú. Bodaj by nie, veď pri pohľade na ne sa človek cítil ako Guliver v krajine Liliputánov.
Ruky baníka
Sedem rokov venuje Anton Javorček z Liešťan, o ňom je tu totiž reč, každú voľnú chvíľu miniatúram. Zázračnosť svojich rúk objavil až po odchode do dôchodku. Z baníka-prípravára (robil na Bani Cigeľ) sa stal rezbár, tvorca miniatúr. V minulosti sa venoval podobným aktivitám, z parožia zhotovoval rôzne ozdobné predmety i funkčné výroby. K miniatúram, a opantali ho ho už doživotne, sa dostal náhodou. Vystrúhal pre vnuka vozík, rebrinák, aký kedysi stál azda na každom gazdovskom dvore. Radoval sa chlapec i pán Anton, potešili ho vlastné ruky. Ruky, ktoré museli v bani nie raz vynaložiť hrubú silu, dokázali stvoriť jemné, precízne a pohyblivé imitácie. Kolovratov, vozíkov, krosien, kolísok, poľnohospodárskeho náradia (k pluhu si stačí koníka pripnúť a vyjsť na roľu) čo na dedine bežne potrebovali k životu, vodný mlyn s buchárom, rizňu na približovanie dreva. A práve tá bola najobľúbenejšou hračkou vnuka Dávida. Rizňu si poskladal a obývačka sa razom zmenila na drevorubačský raj. Kaplnky
Zámerne sme pri vymenovávaní miniatúr, Anton Javorček z Liešťan ich zatiaľ vytvoril tristopäťdesiat, nespomenuli kaplnky a kostolíky. Tvoria osobitnú kapitolu v jeho tvorbe. Má už päť kaplniek - liešťanskú, lomnickú, dobročniansku, ješkovoveskú a mačovskú. Ešte sa chystá dorobiť kaplnku z Rudnianskej Lehoty, Nevidzian, Temeša a Seče a túto časť rudnianskej doliny bude mať ako na dlani. Nielen obrazne, ale aj reálne. Ani jedna nie je väčšia ako ľudská dlaň. Zaujímavosťou je, že kaplnky nie sú len verným obrazom objektu, ale i jeho zariadenia - od lavíc, po oltáre a vymaľované stropy,po zvonicu so zvonom. Nie je síce známe v akej mierke ich Anton Javorček stvoril, spolieha sa na vlastné kroky (netreba mu ani meter). Po náčrte ide na vec. V dielni trávi neskutočne veľa času. Jeho manželka Elika vraví, že niekedy už o štvrtej ráno halabuší, ba našla ho i o druhej nad výkresmi sedieť. Často sa ani najesť nepríde, no neprekáža jej to. Je rada, že meditácie s chlapmi pri pive vymenil za pipľačku v dielni.
Rajtáre
Staré matere vravievali dievkam, že im pusy idú ako rajtár. Už vieme prečo. Stačilo vziať do ruky jeden z trinástich, ktoré už Anton Javorček urobil, a súvislosť bola jasná. Zatiaľ ich nechce ukazovať, až po vstupe našej krajiny dp EÚ sa bude s nimi pýšiť - sú ako mnohodetná rodina - od najväčieho po najmenší. Želaním pána Antona je, aby si spravil malú napodobeninu domu jeho matky. Domu, kde s dedom prežil nejednu peknú chvíľu, domu kde bol pitvor a jedna miestnosť s posteľami, pecou, priečeliami. V srdci ho nosí, nebude pre neho problémom spomienku pretaviť na realitu. V najbližšom období, no už teraz sa teší, čaká na Antona Javorčeka zaujímavá robota. Dostal starú mapu Mačova, dnes je súčasťou Diviak nad Nitricou, a podľa nej má dedinku s pätnástimi domčekmi, potokom, uličkami i cestičkami "vystružlikať", či presnejšie povedané povypiľovať a opracovať. Betlehem
Gulivermi v krajine Liliputánov sme sa stali v čase predvianočnom. Preto sme sa pána Javorčeka opýtali, obdivujúc jeho zručnosť a precíznosť, či neskúsil urobiť aj betlehem. Vedeli sme si ho živo predstaviť. Nie. Nemá odvahu pustiť sa do postavičiek, skôr ho lákajú stroje, náradie, budovy, studne. Sám hovorí: "Tvrdému drevu dávam iný rozmer, aby som zachoval pre svojich vnukov, a možno i ich potomkov, hmateteľný odkaz. Odkaz o tom, ako sa kedysi žilo na dedine, s akým náradím si pomáhali naši predkovia. Kus dedovizne nosí každý v sebe, ja som sa rozhodol spomienky stvárniť do dreva. Bukového, smrekového, bôry, liesky..." Viera KLASOVITÁ
Snímky: autorka
Texty urobím na rozmer