Jednou z významných dejinných udalostí Prievidze bola vzbura prievidzských žien. Pri príležitosti dvoch výročí, ktoré si naše mesto v tomto roku pripomína (890 rokov prvej písomnej zmienky a 620 rokov od udelenia kráľovských výsad mestu) vám ponúkame, vážení čitatelia, zaujímavý prierez historickými udalosťami, ktoré v osemnástom storočí výrazne ovplyvnili vývoj mesta. Z materiálov Štátneho okresného archívu v Bojniciach, z fondu Magistrátu mesta Prievidza, Zápisníc mestskej rady z rokov 1771-1773 a ďalšej literatúry nasledujúci historický exkurz pripravil a spracoval Miroslav Perniš z Prievidze.
Začiatkom roku 1383 udelila uhorská kráľovná Mária Prievidzi výsady, ktorými ju v znení privilegiálnej listiny právne zaradila medzi ostatné významné kráľovské mestá Uhorska. Mesto bolo vyňaté spod súdnej právomoci kráľovského sudcu, županov, slúžnych, správcov bojnického panstva a dokonca sa zakazovalo ktorémukoľvek magnátovi kráľovstva zasahovať do jeho života. Existencia vlastnej samosprávy vo forme slobodnej voľby richtára, mestskej rady a farára potvrdzovala nezávislosť Prievidze od zemepánov. Výsady ďalej zaručovali mestu míľové právo, slobodný rozvoj mnohých remesiel, užívanie okolitých pozemkov a lesov, čím bol zaručený aj jeho ekonomický rozvoj. Mesto dostalo postavenie zemepána, pretože kráľovná Mária mu darovala tri okolité osady Moštenicu, Veľkú a Malú Lehôtku s ich majetkami a právomocami. Všetky tieto výsady boli základom ďalšieho života mešťanov, ktorí si ich rešpektovanie starostlivo chránili. Nasledujúci panovníci výsady potvrdzovali a pridávali nové jarmočné a obchodné práva, no pri donáciách susedných Bojníc rodom nachádzame Prievidzu ako súčasť darovania, teda i domínia. To znemožnilo, aby sa Prievidza, hoci predpoklady na to mala, stala slobodným kráľovským mestom a zostala iba mestom zemepanským, ktoré svoj ročný cenzus odovzdávalo bojnickému zemepánovi a ten snažiac sa využiť všetky príjmy a úžitky mesta, jej postupne mnohé práva upieral. Táto rozporuplnosť, výsady verzus závislosť na domíniu, sa niesla storočiami a ťahanice s bojnickými pánmi vyvrcholili v 18. storočí komplikovaným sporom, ktorého dôsledkom bolo vyhlásenie privilégií za zastaralé a neplatné a konečné potvrdenie úplnej závislosti Prievidze od bojnického panstva.
Posledný spor o mestské výsady začal v roku 1765, keď mesto spísalo svoje ponosy grófovi Jánovi Pálfimu, v ktorých opísalo svoje biedne postavenie, vysoké daňové zaťaženie, bránenie slobodnému užívaniu prievidzských lesov a pasienkov. K inštancii pripojili i tzv. Kuninskú zmluvu, ktorú vraj Prievidžania spísali s grófkou Františkou Khuenovou roku 1655 a podľa ktorej ako náhradu za oslobodenie od všetkých robôt, za právo výčapu, oslobodenie od mýt a iných práv, budú mešťania ročne platiť 3050 zlatých a meter vosku. Práve táto kontroverzná zmluva sa stala nešťastím Prievidze, pretože ňou, de facto vzájomným dohovorom, deklarovala svoj postoj voči domíniu ako jeho súčasť. Gróf Pálfi zamietol sťažnosti ako neodôvodnené, avšak zaviazal sa rešpektovať výsady svojich poddaných, no musia ich existenciu hodnoverne dokázať. Nasledujúce súdne pojednávanie pred panskou súdnou stolicou skončilo tým, že rozsudok potvrdil zemepanskú zvrchovanosť voči mestu a privilégiá Prievidze zrušil ako zastaralé. Šokovaní predstavitelia Prievidze sa rozhodli odvolať sa a to priamo u Márie Terézie. Panovníčka vydala nariadenie orgánom Nitrianskej stolice celú kauzu dôkladne preskúmať a o výsledku ju informovať. Medzitým však prebiehalo odvolávacie pojednávanie na stoličnom súde, ktorý vrátil spor na panskú stolicu a nariadil jej celú vec znova posúdiť. Tá však rozsudkom celý spor znovu posunula na stoličný súd do Nitry, ktorý potvrdil rozhodnutie panskej stolice, že mesto je v poddanskom pomere voči domíniu a odoprel mu užívanie lesov. V roku 1767 sa spor dostal na zákrok Márie Terézie, ktorá pravdepodobne zapochybovala o rozhodnutí stoličného súdu, na kráľovskú súdnu tabuľu. Jej rozsudkom z roku 1769 sa potvrdili rozhodnutia nižších súdnych inštancií o neplatnosti privilégia a poddanskej závislosti Prievidze voči panstvu. Mesto sa odvolalo na najvyšší súd, na Sedmipanskú tabuľu. Aj tá potvrdila všetky doterajšie rozsudky. Prievidza definitívne prehrala. Mešťania boli sklamaní. Ani výmena richtára počas piatich rokov súdnych sporov, ani rôzne prosby panstvu nepomohli. Ich hnev sa najprv obrátil na magistrát, ktorý obvinili z prehry a pádu Prievidze. Napätie ešte stupňovalo očakávanie súdnej exekúcie, obhliadky a ohodnotenia objektov, ktoré sa mali stať vlastníctvom panstva. Nezanedbateľný bol i fakt, že mesto si narobilo dlh 10 000 zlatých počas vedenia sporu.
Dňa 13. marca 1771 vyhlásil v meste stoličný komisár Batha právoplatnosť rozsudku a rozhodnutie o vykonaní exekúcie, teda, že vymenované regálie prechádzajú do vlastníctva domínia a že mesto bude vyplatené z nárokov na budovy, ich inventár a zásoby, ktorých obhliadka sa uskutoční v najbližšom čase.
Ľudia sa každý deň schádzali na uliciach, námestí a priedomiach a diskutovali vyjadrujúc svoju nespokojnosť s celým stavom vecí, no cítili i strach z budúcnosti. Terčom ich nespokojnosti sa stal magistrát na čele s richtárom Matejom Porubským. Svoje posledné nádeje vkladali do svojej dobrej kráľovnej Márie Terézie, považovali ju za matku a ochrankyňu poddaných. Na druhej strane boli rozhodnutí neodovzdať pálenicu, mlyny a pivovar do rúk domínia. Deň osudnej vzbury sa blížil. Najväčšiu nespokojnosť prejavovali ženy a fakt, že prevzali iniciatívu, vyplynul akosi prirodzene. Prvý, kto pocítil silu ich hnevu, bol stoličný podslúžny, ktorý prišiel do Prievidze v pondelok 18. marca na obhliadku budov. Pred piaristickým kláštotom na začiatku mesta ho zastavili a odmietli ho vpustiť ďalej. Nepomohlo ani jeho prehováranie, ba ani nadávky. Napokon ženy chytili palice, zbili nimi zapriahnuté kone, podslúžneho s celým sprievodom počastovali nadávkami a poslali kade-ľahšie. V ten istý deň bolo v meste rušno, ďalší incident nedal na seba dlho čakať. Na druhý deň sa mal konať v meste Jozefský jarmok a vedenie bojnického panstva sa rozhodlo verejne deklarovať svoju zvrchovanosť nad Prievidzou, pričom tam poslalo voz plno naložený vínom a pílenkou, určenými na predaj. Povozníci najskôr zložili náklad v pivovare, ale prievidzskí muži im ho prikázali znovu naložiť a odviezť preč. Keď neposlúchli, nahuckali proti nim ženy. Tie v počte štyridsať až päťdesiat sa chytili lopát, palíc, sekier a prestrašeným povozníkom nezostávalo nič iné, len víno a pálenku naložiť. Keď sa však pokúsili náklad vyložiť na fare, ženy "kričíce a volajíce však je i fara prievická, lež s velikým krikom, larmom a hvízdaním vyhnali a vyprovazali svedkov von z mesta..." Druhý voz už do mesta nepustili vôbec.
Na tieto udalosti reagoval v meste bývajúci komisár Batha, ktorý nariadil richtárovi neposlušné ženy zatvoriť a potrestať, čo richtár aj urobil. Na druhý deň ráno ich ale pustil a dokonca im ponúkol po holbe vína, "poneváč sme richtarovi povedeli, že keď sa chlapi zejdu, že jim dáva po bečke piva, aby aj nám dal po holbe vína..." Takto posmelené ženy sa vybrali na jarmok. Najprv ozbrojené lopatami, palicami a kutáčmi s nevysloveným súhlasom spolumešťanov vyhnali panskú pálenku predávajúce Bojničanky. Na nápad Jamriškovej rozhodli sa vziať vybraté jarmočné poplatky a rozdelili si ich medzi seba. Časť peňazí dali na odslúženie dvoch omší a časť si ponechali na vyplatenie strážcov dávajúcich pozor na prichádzajúcich do mesta. Na dôvažok verejne polámala ich veliteľka Kardošová miery panstva. Vzbura teda začala s plnou razanciou, čo sa ukázalo na ďalší deň, 20. marca. Ozbrojené "amazonky" sa vybrali do mlyna a keď im preľakaný mlynár odmietol otvoriť, samé rozbili zámky a vnikli do skladu, kde si rozdelili medzi seba nájdené obilie. Pozabudli však, že v mlyne majú obilie aj súkromné osoby a že sa ním vyplácajú niektorí zamestnanci mesta, preto museli deľbu opakovať tak, aby okrem panstva nikoho nepoškodili. Z mlyna sa pobrali do pivovaru, ktorý našli takisto zamknutý. Vtrhli preto do domu mestského prísažného Jána Pechoviča. Najagresívnejšia z nich, Rybková, "búchajíce na stôl pýtala kľúčiky od pivovara." Pechovič sa snažil ženy upokojiť a vyhovoriť im ich zámer. Tie však "...velice kričali a láli strela mu do matere... Potom vidiac to pán Pechovič, povedal im, jdite mi preč z domu, lebo jak ňakový druk uchytím, všecky vás tu na hromade pohluším." Ženy odišli, onedlho sa vrátili s ešte väčším krikom a kliatím a Uhliarová mu rozbila sklá na oknách a Sartorisová kričala: "Chyťme ho a zbime ho!" Pechovič im kľúče napokon vydal a vzbúrenkyne zobrali v pivovare, čo sa dalo. To už ale vedenie mesta stratilo nad ženami kontrolu. Magistrát stratil autoritu už pred rokom po prehratí sporu s panstvom. Preto darmo Pechovič na druhý deň podal na ženy žalobu žiadajúc pre seba satisfakciu, richtár bol bezmocný. Magistrát vzburu síce oficiálne odsúdil, no nijako, ani v budúcnosti, jej nezabraňoval, veď každý mešťan prichádzal stratou privilégií o práva, z ktorých mesto a jeho obyvatelia žili.
Ženy, vidiac svoju silu a podporu celého mesta s ich počinmi, zorganizovali svoje hnutie aj do správnej formy. Za svoju veliteľku si zvolili Annu Kardošovú. Kapitánkami sa stali Rybková, Zvončárová, Trasťová a Porubská. Ich úlohou bolo vydávať rozkazy a rozhodovať o ďalších akciách. Účasť ostatných žien zabezpečovali desiatničky. Chodili po domoch, agitovali a vyzývali ženy k účasti na svojich zhromaždeniach. Oznamovateľkou sa stala Žofia Pružinská, ktorá chodila po meste, dávala pozor a hvízdaním oznamovala príchod neznámych alebo ľudí z panstva do mesta. Okrem toho si postavili vlastnú stráž. Vzbura trvala ešte iba tri dni a už išiel o nej chýr po celom bojnickom panstve. Podľa zápisníc magistrátu z marca 1771 sa nestretli rebelujúce ženy s podporou obyvateľov ostatných dedín, vzbudzovali skôr strach. Na otázku Majera z Malej Lehôtky istému Čausanovi, či "slýchať, či sa ešte ženy na varte", odpovedal, že nevie, na čo mu Majer povedal: "...ja keby byl pánom, nabil by si štyri pištole a ženy by ze štyri zabil." Aj necpalský horár, ktorý prišiel do Prievidze kúpiť prach a broky, druhú návštevu už absolvoval v sprievode hajdúcha, "...lebo sa bojím žien" a aby videl "čo tie fľandry budú robiť." A tie nešetrili nikoho. Panský šafár a polesný sa vybrali do Prievidze pravdepodobne zo zvedavosti. V meste ich už čakali ozbrojené ženy, zbili ich, šafára obhádzali blatom a polesného zajali. Horšie pochodili panský hajdúch a richtár z Lipníka, vracajúci sa z Handlovej do Bojníc cez Prievidzu bez toho, aby vedeli, čo sa v meste deje. Ženy ich chytili a do krvi zbili.
Olej do ohňa priliala nečakaná udalosť v pondelok 25. marca. V Prievidzi vypukol požiar. Všetci v meste boli presvedčení, že v ňom majú prsty páni. Ženy boli ako zmyslov zbavené. Vyšetrovanie síce nepotvrdilo ani nevyvrátilo toto podozrenie, mešťania si však spomedzi seba zvolili 24-členný virát, ktorého úlohou bolo kontrolovať činnosť magistrátu a mesto vybralo mužov na permanentné stráženie mesta, aby sa zabránilo ďalšiemu požiaru. Panský hajdúch Páleš, ktorý len nedávno dostal od žien bitku, stal sa objektom ich hnevu opäť. Obvinili ho, že dal podpáliť mesto, zbili ho, poviazali a zakrvaveného ho vláčili za vlasy po meste. Až na príkaz richtára Porubského ho prepustili. Svoju silu ženy demonštrovali na Veľkonočný pondelok 1. apríla. Zorganizovali sprievod s fakľami a na lopaty si dali napísať mená Ježiš, Mária, Jozef, Mária Terézia a "...po ulicách sme chodili, mluvíce, že pravdu hledáme, kerá sa stratila..." Svoj hnev tentokrát obrátili na richtára, ktorému rozbili okná ako pomstu za prehratý spor s panstvom a zadĺženie mesta. "Strojili sme sa i našim správcom vrchním, že prečo za sedem rokov sa nevedeli dobre spraviti a vec dokonati."
Začiatkom apríla sa vedenie bojnického panstva konečne rozhodlo vo veci vzbury žien v Prievidzi konať. Na zámku začali vypočúvať všetkých, ktorí prišli do kontaktu s prievidzskou vzburou. Zasadaní vyšetrovacej komisie sa mali zúčastniť aj členovia prievidzského magistrátu. Muži už sedeli vo vozoch, ich ženy im zahatali cestu a vrátili sa s nimi do mesta. Tentokrát mali predstavitelia mesta aspoň výhovorku, že do Bojníc neprišli nie vlastnou vinou. Gróf Pálfi stále vyčkával. Neodvážil sa proti vzbure zasiahnuť, zrejme sa obával jej rozšírenia do iných častí panstva. Stoličný podžupan, v tom čase prítomný v Bojniciach, poveril vyriešením celej situácie slúžneho a ten zasa požiadal už spomínaného asesora a komisára Bathu spraviť v meste poriadok. Neustále žiadal ženy, aby sa spamätali, magistrát, aby ženy upokojil. Situácia sa vyhrotila, keď Batha medzitým informoval Máriu Teréziu o vzbure v Prievidzi a úctivo ju žiadal, aby svojou autoritou ženy upokojila. Kráľovná poslala do mesta manifest, v ktorom vyzývala ženy na navrátenie pokoja. Ženy však manifest nemienili rešpektovať a označili ho za falošný podvrh bojnických pánov. V dopoludňajších hodinách 8. apríla prišiel do mesta stoličný podslúžny s vojenskou ochrankou. Podžupan mu nariadil definitívne ukončiť prievidzskú vzburu, jej predstaviteľky pochytať a uväzniť. Dopadol presne tak isto, ako pred poldruha mesiacom, ženy ho s výsmechom vyhnali. Teraz sa ale začali obávať zásahu, preto sa obrátili na obyvateľky osád patriacich Prievidzi - Veľkej a Malej Lehôtky - o pomoc. Bola im prisľúbená. K vzbúrenkyniam sa vtedy pripojil aj magistrát. Odmietol totiž v rámci práve vtedy zavádzaného tereziánskeho urbára platiť deviatok. Vo chvíli, keď sa zdalo, že Prievidza je zjednotená v boji za svoje práva a dokonca má podporu poddaných okolitých dedín, ženské hnutie zachvátila kríza, ktorá priviedla ich boj k rýchlemu koncu. Ženy sa so svojimi podrezanými jazykmi a štipľavými rečami začali navzájom napádať. Hádali sa, obviňovali kapitánky, že si nakradli pri rabovaní v mlyne a v pivovare, objavili sa i bitky. Anna Richterová sa takto osopila na vdovu Vlkániovú a obvinila ju z krádeže dreva v pivovare: "Ty hlavná gazdiná, čierni diabli tvojej materi, ty mi budeš drevo odberať!" Z mesta ušla oznamovateľka Pružinská. Chytili ju v Novákoch, kam sa uchýlila, a okamžite ju odviezli do Bojníc a začali vyšetrovať. Začal vnútorný rozklad.
V pondelok 22. apríla prišli do mesta na verbovačku mladíci z Koša s vojskom. Ženy regrútov inzultovali, hádzali do nich blato, nadávali im. To už bola vážna vec a ony si to uvedomili, no neskoro. Rozohnané vojskom sa schovali do domu svojej veliteľky Kardošovej, ale veliteľ vojska ich tam našiel a znovu rozohnal. Ženy ušli a poschovávali sa. Vzbura skončila. To bola vhodná príležitosť pre župana. Stolica postavila na žiadosť bojnického panstva vojsko a samotné panstvo vyhlásilo sedliacku pohotovosť. Do mesta vstúpilo vyše tisíc ozbrojených mužov, ale poschovávané ženy nenašli. Vtedy Matej Rakovský, farský paholok, prezradil ich skrýšu, za čo ho mešťan Bolfík sekerou udrel po hlave. Vojsko v meste bašovalo dva dni. Popri lapačke žien, ktoré sa bránili a niektoré sa dokonca vzdali samé, a mužov, ktorí im pomáhali, rabovali a lúpili. Voči zatknutým sa správali obzvlášť hrubo, bili a ponižovali ich bez rozdielu, hlava-nehlava. Mnohým mešťanom sa podarilo ujsť z mesta do hôr, kde sa napriek výzvam stolice, že sa im nič nestane, skrývali až do októbra 1771.
Na zámku v Bojniciach sa vyšetrovanie zatknutých žien a mužov začalo okamžite. Súd sa vôbec neunúval zistiť príčinu vypuknutia vzbury, ani prečo sa jej vykonávateľkami stali práve ženy. Vypočúvaným kládli stereotypné a jednoduché otázky a obžalobu postavili na vopred zistenej vine: že nepustili do mesta podslúžneho, že nedovolili priviesť do mesta a predávať panskú pálenku a víno, že vyhnali panských služobníkov, že zhabali dôchodok z trhu a z mlyna, že chodili na Veľkonočný pondelok po meste a hľadali pravdu, že napísali mená Ježiš, Mária, Jozef, Mária Terézia na lopaty a že neuposlúchli kráľovské nariadenie a búrili sa ďalej. Proces trval do prvého májového týždňa. Napokon boli vynesené rozsudky, neobyčajne tvrdé. Veliteľka Kardošová spolu s Pružinskou, Rybkovou, Zvončárovou, Rendekovou, Kočišovou, Zičorovou a Trasťovou dostali 60 palíc, dva razy po tridsať. Júlii Balintovej znížili trest pre vysoký vek na štyridsať palíc. Ďalších päť žien dostalo po päťdesiat palíc a jedna štyridsať. Ostatné boli prepustené. Martin Lulák za to, že dával ženám piť pálenku a ako prísažný otvorene vzburu podporoval, dostal dva mesiace väzenia. Bolfík osemdesiat palíc za ublíženie na zdraví Rakovského, Eliáš Petrák tridsať palíc za zneuctenie svätých mien a mena panovníčky na lopatách. Dvaja chlapi dostali po štyridsať palíc a jeden dvanásť. Ostatní boli prepustení. Rozsudok bol schválený bez výhrady stoličným súdom v Nitre a bol vykonaný vo štvrtok 16. mája 1771 v Bojniciach. Krik, plač, stony žien boli hrozné, našťastie však exekúciu prežili všetci. Ich duše zostali zatrpknuté. Hoci ich vystúpenie nemalo program, nebolo organizované, skôr spontánne a živelné a nedosiahlo väčší rozmer, ukázalo obrovský potenciál ženskej sily a odhodlanie biť sa za práva svojho mesta.
Život v Prievidzi sa upokojil a vracal sa do normálneho stavu. Na čelo mesta sa postavilo nové vedenie s richtárom Solčanským, ktorý bol oddaný domíniu. Až tri roky trvalo, kým sa vysporiadali záležitosti vzájomného postavenia Prievidze voči domíniu a kým bol spísaný nový urbár. Jeho body neboli síce pre mesto priaznivé, predsa však boli v porovnaní s tými spred roka 1771 výhodnejšie. Mestu bolo ponechané užívanie lesov, pivovar a mlyny pripadli Pálfiovcom. Prievidžanom sa obmedzil predaj vína, dostali však právo na slobodné trhy, slobodu sťahovania, predaja a kúpy pozemkov. - r -
