Nepatrím k ľuďom, ktorí denne zásobujú svoju domácnosť čerstvými
potravinami z okolitých obchodov. Jednoducho na to nemám čas a
myslím si, že to nie je ani potrebné. Minimálne raz do týždňa
však naložím do prasknutia nákupný vozík v jednom prievidzskom
modro-bielo-červenom hypermarkete a uháňam domov. Presne tak ako
predminulý víkend. S rutinnou zručnosťou som naukladala do vozíka
všetko potrebné (i nepotrebné), poctivo zaplatila dosť horibilnú
sumu a s úľavou na duši, že mám na týždeň o stravu postarané, som
s poriadne zaplneným kufrom auta opustila parkovisko. V tej
chvíli som ešte netušila, že si domov veziem pravdepodobne
najdrahšiu mrkvu na Zemi a okolitých planétach.
Hoci nezvyknem archivovať pokladničné lístky, skúsenosť ma
naučila, že si ich aspoň prekontrolujem. Bohužiaľ, tá posledná ma
naučila ešte jednu dôležitú zásadu - lístky treba kontrolovať
priamo na mieste činu. Uznávam, urobila som chybu, keď som tento
postup nedodržala aj v onú nedeľu, ale určite to poznáte - časová
tieseň a nápor čakajúcich zákazníkov vás núti k tomu, aby ste
priestory obchodu opustili čo najskôr. Nuž, na omyl som prišla až
doma a nebola to žiadna chyba-chybička. Aké prekvapujúce bolo
moje zistenie, že som práve kúpila 1,2 kg feferónok za "púhych"
441 korún!Apropó, už spomínaná mrkva na účte zarátaná nebola, a
to aj napriek tomu, že cez pokladňu prešla do igelitovej tašky
celkom legálne. Došlo mi, že chyba mohla nastať jedine pri
účtovaní tejto položky, a keďže nie som taká bohatá, aby som si
mohla dovoliť kupovať mrkvu za 379 Sk/kg, radšej som obetovala
benzín na tých niekoľko kilometrov, ktoré delia moje bydlisko od
hypermarketu a vrátila sa späť. Ozbrojená dávkou rozhorčenia, ale
s vedomím a vierou, že ide len o hlúpu a neúmyselnú chybu, som
celý "príbeh" vysvetlila mladej dáme na informáciách. Namiesto
toho, aby sa k problému postavila profesionálne a snažila sa
odhaliť omyl, začala ma presviedčať, že som, možno nevedomky ale
predsa len, to kilo feferónok kúpila, a ak nie kilo, tak aspoň
jednu papričku. Keď som sa jej spýtala, ako je teda možné, že som
cez pokladňu preniesla (alebo ukradla?) 1,2 kg mrkvy bez toho,
aby si to bystrozraké oči ochrankárov i samotnej pokladníčky
všimli, začala mi vysvetľovať princíp, podľa ktorého má každá
položka svoj čiarový kód, a preto nie je možné zosnímať niečo, čo
neexistuje. Asi mala pocit, že pojem čiarový kód počujem
prvýkrát, ale to nie je podstatné. Podstatný je fakt, že kým ja
som dokázala akceptovať skutočnosť, že ide o chybu na prvý pohľad
naozaj nevysvetliteľnú, ona sa nedokázala zbaviť podozrievavého
tónu, že sa ju asi snažím oklamať.
Medzitým sa na mieste zišli hneď niekoľkí pracovníci obchodu a
všetci svorne a najmä nechápavo krútili nad celou záležitosťou
hlavou. Napokon to jednému z nich konečne "zaplo" a šiel sa
presvedčiť, či spomínané feferónky vôbec majú. Výsledok bol jasný
- nie! V ten deň ani dávno predtým feferónky nemali. Každý
obchodník so zdravým rozumom by si po zistení takej závažnej
informácie uvedomil, že chyba je jednoznačne technického
charakteru, zákazníkovi by sa ospravedlnil a vrátil peniaze. Na
tento moment som však musela čakať ešte ďalších desať minút,
pretože hoci ma konečne prestali vnímať ako požierača feferónok
či zlodeja mrkvy, hlavami krútili ďalej. Až keď si všimli, že
váha oboch tovarov, zakúpeného i fiktívneho sedí presne na gram,
s veľkou dávkou pochybností (a možno aj s bolesťou v srdci) mi
vrátili 441 korún a požiadali ma o zaplatenie 16,20 Sk za mrkvu,
ktorú si dôkladne poobzerali zo všetkých strán (veď čo ak by to
predsa bola len zamaskovaná paprika?). Nepríjemné predstavenie
zakončil jeden pracovník s chabým "prepáčte", okopíroval si
inkriminovaný blok a možno sa dodnes s celým tímom vyšetrovateľov
snaží vyriešiť záhadu čiarového kódu.
Priznám sa, bola som znechutená. Nečakala som, že mi ako prejav
ospravedlnenia zabalia nejakú drobnú pozornosť, tak ako je to
bežné v krajinách na západ od našich hraníc. No nečakala som ani
to, že sa ku mne bude personál správať tak, akoby som ich chcela
okradnúť o kilo feferónok (ani netuším na čo by mi boli). Verím,
že spomínanú záhadu sa pracovníkom hypermarketu podarí
rozlúsknuť, mňa však svojím prístupom a prejavom sklamali.
Nepatrím k ľuďom, ktorí denne zásobujú svoju domácnosť čerstvými
potravinami z okolitých obchodov. Patrím však k tým, ktorí práve
v tomto hypermarkete nakupujú pravidelne a vo veľkom. Som
presvedčená, že takých je nás viac ako dosť. Svojím konaním
vyjadrujem dôveru celému obchodu, personálu i vedenie, a tak sa
pýtam, nezaslúžime si my, zákazníci, to isté? Zuzana Šimová
