Hovorieva sa, že svoje osudy majú, tak ako ľudia, i predmety. Častokrát sú príbehy navonok obyčajných vecí, ktoré nás obklopujú, neobyčajné, pútavé ba až mystické. Aj príbeh zvona, nachádzajúceho sa v storočnej zvonici v časti Prievidze Necpaly, ktorá bola kedysi samostatnou dedinou, je jedným z nich. Vypočula som si ho z úst sedemdesiatpäťročného Miroslava Veľkého. Je skutočne zaujímavý.
* * *
Jedného dňa, tesne pred ukončením druhej svetovej vojny, popoludní prelietali tri nepriateľské lietadlá smerom od Ohrádzanej (dnešné Brezany) cez Poštový jarok a Dúbravu ponad Prievidzu. Bol som v tom čase osemnásťročný mládenec a prechádzal som s mojím kamarátom a rovesníkom Vinckom Mokrým-Pálikeje cez Dúbravu, pasienok nad dedinou Necpaly smerom do Borovej hory (dnešný Lesný park na sídlisku kopanice). Odrazu sme si všimli, ako lietadlá spustili bomby a zo strachu sme sa ukryli na začiatku hory v jarku. Napočítali sme päť spadnutých bômb, ani jedna z nich však pri páde nevybuchla, práve naopak, vďaka mäkkej pôde sa zaryli hlboko do zeme. Vojna sa onedlho skutočne skončila a my s Vinckom sme náš zážitok oznámili ďalším našim kamarátom. Zakrátko sme sa vybrali na miesto, kde sme našli hlboké diery s priemerom asi päťdesiat centimetrov. Pri prechádzaní cez Myše vrštek (z dnešných Kopaničiek) do Poštového jarku sme našli dve menšie bomby, ktoré sme odpálením zneškodnili. Asi o sto metrov ďalej sme v mladej smrečine našli veľkú bombu, dosahujúcu dlžku takmer dva metre, s priemerom skoro pol metra. Keďže to bola skutočná ohava, rozhodli sme sa, že ju prekotúľame na blízku čistinku, tam sme na ňu naložili raždie a menšie polená a založili sme na nej oheň. Po dlhom horení nastal výbuch. Spôsobená tlaková vlna pozrážala skoro všetky okolité stromy. Keď sme povyliezali z úkrytov, prekvapilo nás, že špic bomby zostal skoro vôbec neporušený. Jeden z ďalších našich kamarátov sa rozhodol, že špic bude používať ako nádobu na kŕmenie hydiny a s týmto zámerom si ho na fúriku odviezol domov. Po mnohých rokoch sme sa na jednom spoločnom stretnutí u sváka Hornického - Humaja dozvedeli, že do necpalskej kaplnky by sa zišiel nový zvon, pretože pôvodný je poškodený. Štefan Humaj, Ernest Gregor a Janko Hianik túto myšlienku skutočne aj zrealizovali a keďže špička bomby, ktorá bola takmer neporušená, stačilo len ju previezť do dielne, kde na ňu chlapi privarili závesný mechanizmus a vyrobili klopkacie srdiečko. Potom zvon spoločne vo zvonici osadili.
* * *
Zvon bol v necpalskej zvonici osadený v šesťdesiatych rokoch a visí v nej dodnes. Po svojom predchodcovi je už štyri roky zvonárom Viliam Mokrý, ktorý ho zobúdza pravidelne pri každoročnom ohlasovaní hodových slávností, vo sviatok Božieho narodenia i pri úmrtiach v dedine. Zvon má pekný zvuk, čo je dôkazom toho, že bomba bola vyrobená z kvalitnej ocele. A možno je to preto, že sa len vrátil k svojmu pôvodnému poslaniu, keďže je známe, že počas vojny kvôli výrobe zbraní a munície boli obetované desiatky zvonov. Toto je príbeh jedného z nich, príbeh necpalského zvonu, ktorý ožil z ničivej zbrane, prinášajúcej človeku utrpenie a smrť. Keď pri svojich potulkách zavítate do časti Prievidze Necpaly, možno sa vám pri pohľade na malú, upravenú kaplnku takmer v centre dediny, vybaví rozprávanie, ako prievidzskí mládenci bombu našli... Ivona VOJTÁŠOVÁ Snímky: autorka
