Na Obchodnej akadémii v Prievidzi tvoria drvivú väčšinu študentov zástupkyne nežnejšieho pohlavia. Nie je tomu inak ani v 4. A, kde posledné dni pred maturitnými skúškami spolu trávi 21 dievčat a štyria chlapci. Za zatvorenými bránami školy ich čaká nový život. Niektorí tomu hovoria dospelosť, iní zmena. Aké majú pri tom pocity?
„Bude mi smutno za spolužiakmi, škola mi až tak chýbať nebude,“ smeje sa Eva Stanková. „Chcem však študovať ďalej, na národohospodárskej fakulte. Prijímačky budú v polovici júna, ale ja ešte stále nič neviem.“ Jej spolužiačka Silvia Pršová chce radšej rovno do zamestnania. Štyri spoločné roky však hodnotí podobne: „Bolo tu dobre, užili sme si veľa zábavy, spoločných akcií. Tá najlepšia bola takto pred rokom, keď sme boli spolu na chmeli,“ spomína a celá trieda jej hlasným smiechom dáva za pravdu.
Jarmila Boháčová a Martina Čavojská chcú tiež študovať ďalej. Tá prvá asi zostane v odbore, vybrala si účtovníctvo, druhú láka filozofia a pedagogika. „Dalo sa to vydržať, dobré obdobia striedali tie ťažšie, ale zvládli sme to,“ hodnotí život na strednej škole Renáta Bartková, ktorá ako jediná nahlas uvažovala aj o možnosti založiť si o nejaký rok – dva aj vlastnú rodinu. Najviac sa jej páčilo v treťom ročníku, keď si polovica triedy založila študentskú firmu – akciovú spoločnosť zaoberajúcu sa výrobou drevených hračiek, textilných tašiek a rôznych iných predmetov. „Predávali sme ich na rôznych akciách, aj počas vianočných trhov na Námestí slobody. Zo zisku sme si vyplácali dividendy.“
Podnikateľské skúsenosti získané počas školy kladne hodnotí aj Žaneta Hromadová: „Bola to výborná skúsenosť, v škole sa učíte samú teóriu, ale toto bolo o ozajstnom živote. Zúčastnili sme sa na rôznych súťažiach, vyhrali sme prvé miesto za najlepšiu marketingovú koncepciu a množstvo iných ocenení,“ hovorí budúca študentka verejnej správy.
Niektorí z nastávajúcich maturantov chcú zostať doma, iných to ťahá do zahraničia. „Ak sa bude dať, chcela by som študovať na Fakulte riadenia a informatiky tu v Prievidzi,“ hovorí Eva Krajčiová. Jej kamarátka Ivana Tinesová by sa najradšej videla u protinožcov: „Keby bolo po mojom a mala by som veľa peňazí, tak idem do Austrálie. Keďže ich nemám (smiech), budem študovať ďalej, chcem sa venovať etnológii.“ Do zahraničia chce hneď po škole vycestovať aj Lenka Horváthová a Lucia Benková.
Ak štúdium na vysokej škole nevyjde, nebude to žiadna pohroma – v tom sa zhodli všetci. „Ak ma nevezmú do školy, nebudem si z toho robiť ťažkú hlavu,“ hovorí Zuzana Hrvolová a vzápätí ju dopĺňa ja Dominika Knobová: „Nechce sa mi odísť, keby to bolo možné zostanem tu aj na nadstavbovom štúdiu. Možno pôjdem pracovať, niečo si zarobím a potom budem študovať na vysokej.“ Medzi alternatívou štúdia a zamestnania sa rozhoduje aj Miroslava Chudá. Zaujíma ju najmä pedagogika a sociálna práca.
Ako sa hovorí, to najlepšie nakoniec a mužská časť 4. A sa do rozhovoru zapojila ako posledná. Andrej Likavčan a Vladimír Hájnik to zhodnotili tromi slovami: „Bolo to utrpenie.“ (Ktovie, ako by štyri roky v „obkľúčení“ toľkých dievčat hodnotili iní mladí muži.) Ich spolužiak Róbert Čarády to, našťastie až tak tragicky nevidí: „Bola to sranda, dalo sa to zvládnuť.“ Kým on by chcel ďalej študovať právo alebo ekonómiu, posledný zo „štyroch mušketierov 4. A“ Pavel Bánovský chce byť psychológom. „Bolo to tu zaujímavé, ale stačilo. Lepšie bude na vysokej alebo v zamestnaní. Napokon, zmena je život“, zakončuje náš rozhovor.
Pred definitívnou rozlúčkou ich čaká ešte výlet na chate a potom...už len ozajstný život. Prajeme im, aby bol úspešný.
Zuzana ŠIMOVÁ
Snímka: autorka
