Na prestížnych medzinárodných i domácich filmových festivaloch získava jedno ocenenie za druhým. Tým posledným je cena za najlepší slovenský film a cena diváka na festivale Hory a mesto v Poprade, ktorý získal za film Omo – cesta do praveku. Ako jediný režisér na svete získal trikrát za sebou Hlavnú cenu na festivale horských filmov v kanadskom Banffe, jeho filmy poznajú diváci na celom svete. Reč je o cestovateľovi, kameramanovi, režisérovi a producentovi v jednej osobe Pavlovi Barabášovi, prievidzskom rodákovi, ktorého nám svojimi očami priblížil jeho otec Jaroslav Barabáš.
N sobáš priamo z maratónu
Počas svojich ciest prešiel divokým pralesom, splavoval dravé rieky, vystúpil na osemtisícovku, zakúsil päťdesiatstupňové horúčavy i extrémne mrazy. Cestovateľská vášeň sa u Pavla Barabáša prejavila už vo veľmi útlom veku, prvýkrát sa „zatúlal“ ako trojročný a rodičia ho našli až za Necpalmi. „Od detstva miloval hory a turistiku, takmer každý víkend vyrazil do prírody a zo svojich výletov si robil zápisy do kroniky doplnené kresbami a fotografiami,“ spomína na cestovateľské začiatky otec režiséra, Jaroslav Barabáš. „Neskôr kreslil horolezecké vtipy a kalendáre. Ako šesťnásťročný začal cez prázdniny robiť nosiča na Zbojníckej chate a neopustilo ho to ani počas štúdia na vysokej škole. Možno práve v tom období sa zrodila Paľova obrovská láska k Vysokým Tatrám, ktoré sú dodnes jeho srdcovou záležitosťou.“
V Tatrách mal napokon aj sobáš. Tesne pred svadobným obradom ešte stihol zabehnúť aj Psotkov memoriál. „Psotka bol jeho dobrý priateľ a Paľo si účasť na maratóne neodpustil ani keď termín pripadol práve na deň jeho svadby. Dobehol do cieľa, osprchoval sa a vzápätí vstúpil do stavu manželského,“ smeje sa pri spomienke na „krušné“ chvíle otec.
Z Tesly ku kamere
Pavol Barabáš pôvodne vyštudoval na Elektrotechnickej fakulte STU v Bratislave, hneď po škole ho ako mladého inžiniera pridelili do Tesly Orava. „Nástrahy“ tamojšieho prostredia si uvedomil veľmi rýchlo. „Spomínam si, ako mi raz napísal – otec, dostaň ma odtiaľto , tu sa všetko zapíja.“ Našťastie, už po vojne začal pracovať v Bratislave a v Športfilme prišiel prvýkrát do styku aj s kamerou. „Od filmovania olympiád a športových podujatí sa postupne dostal do reklamnej agentúry a začal vyrábať reklamné spoty. Dnes má vlastné Štúdio K-2 a z jeho produkcie pokrýva časť výdavkov na cestovanie.“
Doma nie je nikto prorokom
Napriek tomu, že Barabášove filmy sú uznávané na celom svete, doma ich mnohí nepoznajú. „Často sa ma pýtajú, kedy uvidia aspoň niektoré z nich na televíznej obrazovke, ale musím ich sklamať, naše televízie domácu tvorbu veľmi nepodporujú. Namiesto toho nám denne servírujú vraždy, násilie, horory,“ hodnotí situáciu na slovenskom mediálnom trhu J. Barabáš.
Napokon, väčšinu výprav si financuje z vlastných prostriedkov, na niektoré získal podporu z fondu Pro Slovakia.
Letenka za milión
Pri predstave času, ktorý Pavol Barabáš strávi cestovaním sa natíska otázka, ako to zvláda rodina – manželka, dve deti, rodičia. „Určite to nie je jednoduché, už len z hľadiska rizika, ktoré neustále podstupuje. Dlho som sa o syna bál, a hoci mu dnes dôverujem oveľa viac, ten strach nikdy nezmizne úplne. Boli expedície, počas ktorých mi telefonoval, lebo technika už dnes umožňuje naozaj veľa, no boli aj výpravy, keď sme o ňom nič nevedeli celý mesiac ...“
Na niektorých cestách ho sprevádzala aj manželka Ivica, ktorá pracuje v Štúdiu K-2 ako produkčná. Náklady na cestovanie sú však také vysoké, že vo väčšine prípadov to vôbec neprichádza do úvahy. „Paľo sa vlani musel vzdať cesty na Antarktídu, kde mal spolu s horolezcom P. Hámorom natočiť výstup na jej najvyšší vrch, aj z finančných dôvodov. Samotná letenka s prenájmom lietadla by pod milión nešli.“
Rodina však počas otcovej neprítomnosti tiež nezaháľa, manželka má vlastnú televíznu reláciu Foto – video - panoráma, v ktorej dvakrát mesačne predstavuje najmodernejšiu fotografickú a filmársku techniku, a tá sa najlepšie prezentuje práve cez dobré zábery, ktorých má aj vďaka mužovi viac ako dosť. Či v otcových šľapajach pôjdu aj synovia (9 a 14 rokov), ukáže čas, už dnes sú však nadmieru samostatní a scestovaní. Venujú sa športu a bez problémov zlyžujú niekoľkokilometrové zjazdovky v Tatrách či vo švajčiarskych alebo rakúskych Alpách. Starší je navyše nádejným futbalistom.
Bez cesnaku ani na krok
Pobyt v extrémnych podmienkach si vyžaduje silnú psychiku i fyzickú kondíciu. P. Barabáš si ju udržiava športom a očistnými kúrami. Aj napriek tomu, telo občas zlyhá. „Po návrate z Etiópie, kde raftovali dravú rieku Omo ochoreli piati zo šesťčlennej expedície na maláriu. Paľo z toho vyšiel bez ujmy ako jediný, malária však u neho nakoniec prepukla tiež. Po roku, keď strávil takmer mesiac zavretý v štúdiu pri strihaní natočeného materiálu sa choroba rozvinula. Stalo sa tak pravdepodobne v dôsledku oslabenia organizmu, našťastie už o týždeň bol z toho vonku.“ Ktovie, možno za to vďačí aj cesnaku, ktorého si na cestu zoberie aj päť kilogramov...
Keď kamaráti zomierajú
K tienistým stránkam života cestovateľov a dobrodruhov patrí aj smrť. Číha na každom kroku a vyberá si obete v najnečakanejších momentoch. „Niekoľko Paľových kamarátov už nežije a správa o smrti je vždy ťažkou ranou. Pri natáčaní filmu „80 metrov pod vrcholom“, pri výstupe na 8580 metrov vysokú Kančenčongu v Himalájach, sa museli kvôli extrémnemu zhoršeniu počasia vrátiť späť po dosiahnutí hranice 8500 metrov. Horolezec Kardhordó v závere tohto filmu hovorí: Je rozumnejšie zavčasu sa vrátiť, ako nezmyselne riskovať. O tri mesiace neskôr pri výstupe na osemtisícovku Manaslu zmizol a japonská expedícia po ňom našla len batoh a palicu.“
Ďalší horolezec Jindro Martiš po návrate z expedície na Novej Guinei, kde prešli tisíc kilometrov strastiplnej cesty cez pralesy a strže k tajomnej rieke Mamberano (o tom je aj Paľov rovnomenný film), zahynul po páde lavíny v Himalájach. Jeho súputník Laco Gulík dostal na Novej Guinei dva druhy nebezpečnej malárie.
Cez Baltistan len s nadrogovaným šoférom
Obavy otec prežíval najmä pri výstupe syna na vrch McKinley, ktorý mnohí považujú za najzradnejší vrch. „V Himalájách vystupujete z výšky približne 3000 metrov, ale na McKinley musíte ísť od mora. V priebehu desiatich minút môže teplota klesnúť až na mínus tridsať, takže podmienky sú naozaj nevyspytateľné. Práve v tom čase navyše začali praskať ľadovce, čo pre horolezcov predstavuje obrovské riziko. Zvládli to aj vďaka špeciálnym lyžiam, s ktorými sa praskliny na ľadových kryhách dali preklenúť bezpečnejšie ako s klasickými horolezeckými „mačkami“.
Nebezpečenstvo však číha všade, nielen v horách. Tropické oblasti sú plné nebezpečného hmyzu, hadov, rieky si „strážia“ krokodíly a hrochy.
„Pri nakrúcaní filmu Cez divoký Baltistan si prenajali auto, ktoré riadil šofér pod vplyvom drog, normálny človek by sa na to nedal,“ spomína (dnes už s úsmevom) na riskantný „výlet“ svojho syna. „Z rozprávania a filmu viem, že sú tam nebezpečné zákruty, strmé spády, priepasti, navyše vás každú chvíľu ostreľujú, pretože je to územie na hraniciach Pakistanu a Indie, poznačené neustálymi bojmi. Častokrát vraj museli jazdiť so zhasnutými svetlami, aby ich ostreľovači nezbadali a oni nevideli strmé zrázy.“
-o-
Každý túži po tom, aby jeho deti niečo dosiahli, aby boli úspešné a uznávané. Málokto si však uvedomuje, koľko námahy, sebazapierania a často aj nebezpečenstva stojí za každým úspechom. Filmy Pavla Barabáša sú výnimočné tým, aké sú skutočné. Scény z nich vnímate cez jedinečnú optiku, ktorá nechce zvýrazňovať negatíva, špinu, biedu, utrpenie. Vystihuje však to, čo za pozornosť stojí oveľa viac, cenné dedičstvo, krásu prírody, zachované tradície, nepoznané a tajomné zákutia, kam sa väčšina z nás nikdy nedostane. Ako každý rodič, aj Jaroslav Barabáš je na svojho syna právom hrdý a teší sa z každého úspechu. Čo všetko je však za tým, vie len on sám a jeho najbližší...
Zuzana ŠIMOVÁ
