Keď sa vracal domov a vstúpil do vchodových dverí činžiaku na Hodžovej ulici, kde má spolu s manželkou byt, zostal nemilo prekvapený. "Zastavil ma nejaký muž a povedal mi, aby som mu dal peniaze, pritom ma udieral rukou do hrude. Nakoniec ma sotil tak, že som narazil do steny pri schránkach a takmer som padol. V tom momente mi už rukou siahol na vrecko a chcel mi ukradnúť peňaženku. Nestratil som však v tom šoku duchaprítomnosť a začal som sa slepeckou pilicou brániť. Neviem, či som ho aj udrel. Samozrejme kričal som o pomoc, takže najskôr vyšla suseda a potom aj sused. Ten muž však medzitým ušiel. Našťastie, susedovi sa ho podarilo chytiť, priviedol ho naspäť a tu si ho prevzala polícia," spomína na šokujúci zážitok nevidiaci muž.
Útočník mu však spôsobil zranenia, preto musel vyhľadať lekára. "Ten útočník ma poranil malým nožíkom, asi rybičkou. Na nešťastie porezal ma na brušku jedného prsta tak, že mi ranu museli zašívať. Pre mňa, ako nevidiaceho je hmat veľmi dôležitý, veď pomocou prstov čítam, dokonca pracujem. Podarilo sa nám s manželkou konečne zohnať robotu na doma a teraz toto. Mal som však šťastie, že namal väčší nôž a neporezal mi viac prstov."
Poškodenému 56-ročnému pánovi je ľúto muža, ktorý si takýmto činom pokazil život. "Mrzí ma to, že skončil za mrežami. Ale je mladý, mal si hľadať prácu a nie okrádať bezbranného. Vraj už tri dni nič nejedol... Keby bol prišiel slušne za mnou a povedal, aby som mu dal nejaké rožky, alebo pár drobných, pomohol by som mu." Podľa policajných zdrojov bol útočníkom 22-ročný bezdomovec a už na druhý deň po čine bol vzatý do väzby.
Chybou možno je, že do domu, v ktorom k útoku došlo, sa dá bez problémov dostať. Na dverách je obyčajná kľučka, chýba aspoň "guľa". Obyvatelia domu však chcú podniknúť kroky, aby sa k nim nedalo dostať tak jednoducho. Nevidiaci poškodený pán má však ťažké srdce aj na políciu. "Mali by častejšie chodiť po uliciach a všímať si podozrivých ľudí. Mám už veľa rokov a s bielou paličkou chodím po prievidzských uliciach tiež niekoľko desaťročí. Nie je to jednoduché, veď v ceste mám veľa prekážok, aj ľudia nie sú vždy ohľaduplní. Teraz navyše mám obrovský strach. Nič nevidím, takže ani netuším, kde môže na mňa niekto striehnuť. Snažím sa preto chodiť tam, kde počujem viac ľudí. Kto sa dokáže vžiť do mojej situácie pochopí, že mám veľký strach."
Marián KUCMAN
