Dva listy z redakčnej pošty. Zvláštne. Prišli v jednom týždňi. V čase, keď sa slovko mama ešte stále skloňovalo vo všetkých pádoch, mamičky sa jedna druhej chválili, čím ich potešili ratolesti, na akých oslavách svojho sviatku sa zúčastnili. Ženy, ktoré nenašli pomoc a východisko zo svojej ťažkej situácie sa však neradovali. Príkoriam života zatiaľ odolávajú, preto vzali pero, písali. S nádejou a prosbou o pomoc, či len tak, uľaviť svojej duši, vyrozprávať svoj príbeh.
BIJE MŇA - I MOJE DETI
Z pochopiteľných dôvodov nebudeme doslova citovať príbeh mladej ženy, matky troch detí. Nezáleží, či žije v severnej či južnej časti nášho regiónu. Žije, stará sa o domácnosť a miesto slov uznania a pochopenia sa jej a deťom často ujde len bitka. Od manžela, otca. Považuje sa za psychicky i fyzicky týranú. Deti sa boja čo i len slovkom naznačiť, čo sa u nich doma deje. K tomuto závažnému problému, veď týranie takým bezpochyby je, sa ešte pridružuje nedostatok peňazí.
Scenár, ktorý sa možno i v tomto okamihu odohráva aj v našom najbližšom okolí. Nevieme o ňom, alebo si povieme: Čo ťa nepáli, nehas. Ani my v redakcii si neosobujeme právo arbitra. Len slová pisateľky tohto listu zanechali ťažobu v každom, kto si ho prečítal. Najmä tej pasáže, kde prosí o vyhlásenie verejnej zbierky na kúpu bytu. Ľudia radi pomôžu, prispievajú na charitu, na nákladné operácie a liečenie detí i dospelých, na zakúpenie potrebných prístrojov do ambulancií lekárov, na oddelenia nemocníc. Ťažko však, myslíme si, prispejú na kúpu bytu, najmä keď táto žena, súdiac podľa listu, žije s tyranom.
Kde nieto žalobcu, nieto ani sudcu. To by si mala uvedomiť aj pisateľka listu, ktorá žije so svojimi deťmi v hmotnej i citovej núdzi. Nájsť odvahu a riešiť problém, ísť sa poradiť, hľadať pomoc u kompetentných. Ide o ňu a o jej deti. Je pravdou, že strach zväzuje ruky, otupuje myseľ, ale v prvom rade sa musí vzoprieť ona.
ÚSMEVNE CEZ SLZY SMÚTKU
Tento príbeh venovala matka svojim deťom, nazvali sme ich Adamom a Evou. Ako ony milujú svoju mamičku? Prečítajte si.
"Voláme sa Adam a Evička. Nemyslite si, že náš príbeh je vymyslený. Začalo to tým, že mne Adamovi zišlo na um, aby som navrhol mamičke nech vymení svoj veľký byt za môj jednoizbový. Súhlasila. Potom sa zrodila ďalšia myšlienka. Vedel som, že ma matka miluje, tak som ju nahovoril, aby mi ručila bytom na pôžičku. Čo by ona neurobila pre svojho synáčika. Dlžoba stála, matku-ručiteľku začali ťahať po súdoch, rástli úroky. Akosi nám to nestačilo, čo sme na jej plecia naložili. So setrou Evičkou sme sa rozhodli, že si majetok, čo mamke ešte zostal po rozvode, rozdelíme. Naivná sestrička mi dala aj svoj podiel, nech splatím dlhy. Akoby som to už niekedy urobil, vždy ich za mňa predsa ktosi iný platil.
Nakoniec prišiel deň a s ním exekútor. Mama nielenže prišla o byt, ale aj o peniaze. Keď mi telefonovala, aby som to napravil, povedal som jej, že mňa sa jej dlhy netýkajú. Predstavte si, bola taká drzá, že išla orodovať k Eve. Tá jej dala, to by ste sa nasmiali. Jednoducho jej povedala, že nie je charita. Veď ako jej môže pomáhať, keď "kŕmi" dve zahraničné autá.
Našej milovanej mamičke dnes zo zárobku zostáva tritisíc korún. Predstavte si, že ešte sa aj sťažuje. Vraj jej to nestačí, veľa ju stoja lieky i cesta do zamestnania. Nemôže chodiť pešo cez celé mesto? Lieky si tiež nemusí kupovať, veď je to prirodzené, že v päťdesiatke ju aj choroby kvária.
Máme to ťažké. Nikdy sme si nemysleli, že nám bude mamička takto strpčovať život, nebude brať ohľad na nás, svoje detičky."
***
I takýto príbeh dokáže napísať život. Je najlepším scenáristom, neuznávajúcim happy end. Pripravila: Viera KLASOVITÁ