Veselá, energická, sebavedomá, cieľavedomá a plná optimizmu. Týmito prívlastkami by sa dala charakterizovať 29-ročná Rozália Cibulová z Prievidze. Sama k spomínanej charakteristike dodáva, že je "priveľmi aktívna". Možno logické, veď mladé ženy sú plné energie a elánu do života. No v prípade pani Rozálie je to obdivuhodné. Je nevidiaca.
OČNÉ PROTÉZY
Očný glaukóm je vrodená choraba. Pre Rozáliu bolo preto nemocničné lôžko druhým domovom už od malička. "Absolvovala som desať operácií. Keď som mala štyri roky odstránili mi ľavé oko. Roky plynuli a mne nádej svitla až keď som mala šestnásť. Rodičia sledovali všetky novinky, ktoré sa objavovali v liečbe tejto choroby. Mohla som absolvovať operáciu v Rusku. Od lekárov však prišlo varovanie, že ešte jedna operácia a môžem ochrnúť. Rozhodla som sa preto aj pre odstránenie druhého oka." Pre Rozáliu to nebolo ľahké, no dodnes to neľutuje. Vie, že sa všetko mohlo skončiť oveľa horšie.
Aj keď s očnými protézami, život pokračoval aj pre ňu ďalej. Mala svoje sny a túžby, určila si nové priority. Do školy chodila v Levoči, medzi nevidiacimi a slabozrakými sa cítila dobre. Veľa sa naučila aj od mladšej sestry. "A prešla som aj skvelou školou života. Mala som ešte mladších bratov. Rodičia chodili do práce a ja som sa o nich naučila starať, napriek tomu, že nevidím. Vedela som, čo treba robiť s malým bábätkom, ako ho prebaliť, nakŕmiť."
MATKA
Nečudo, že Rozália si deti veľmi obľúbila a túžila mať aj svoje vlastné. Tento sen sa jej začal napĺňať, keď sa v Levoči zoznámila pred desiatimi rokmi s mladým mužom. Ich polročnú známosť spečatili manželstvom. Rozália čakala prvé dieťa. Tešila sa naň, aj keď obava, že môže zdediť chorobu po nej, existovala. "Dnes mám už tri deti a všetky sú zdravé. Majú obyčajné choroby ako všetky ostatné deti. Teším sa z nich. I keď pri pôrode som to prežívala asi inak ako ostatné matky. Sestrička mi len opisovala, ako moje dieťa vyzerá. Ja som jeho črty nahmatala rukami. Určite moje deti vyzerajú inak, ako si ich ja predstavujem... Je mi ťažko, keď na to myslím. Preto sa týmto myšlienkam radšej nevenujem."
Rozália spolu so svojím manželom vychováva deti rovnako ako ostatné rodiny. I keď rozdiely tam sú. "Orientujem sa zväčša len sluchom, takže niekedy možno na deti zakričím aj neprávom. Sú možno samostatnejšie ako iné deti a určite vnímavejšie. Pokojne ma aj najmladšia päťročná dcérka zavedie, kam potrebujem. Upozornia ma na všetky prekážky, ktoré mám v ceste."
Byť matkou je pre Rozáliu jeden z veľkých splnených snov. Niektorí sa však čudujú. "Nevedia si predstaviť, ako sa môžem o deti postarať. Pýtajú sa ma, kto mi pomáha. Keď som čakala tretie dieťa, niektorí ma mali za blázna."
VODIACI PES
Deti však rastú. Chodia do školy, či škôlky a Rozália sa rozhodla, že bude mať vodiaceho psa. Kvôli práci, ale aj starostlivosti o domácnosť. Psík pre ňu znamená väčšiu samostatnosť, nemusí byť odkázaná na pomoc iných. Samozrejme, nebolo to pre ňu jednoduché rozhodnutie, pretože psov sa vždy veľmi bála. Presvedčila sa však, že vodiace psi sú pokojné a milé. Je zaujímavé, že je prvou nevidiacou Prievidžankou, ktorá mala takého štvornohého pomocníka.
"Je mi ľúto, že o prvého psíka som prišla, keď sme si už na seba zvykli. Vážne ochorel a museli ho utratiť. Druhého, či skôr druhú - Jessiku, vycvičili v Prahe. Veľmi mi pomáha, aj keď si nerozumieme tak, ako s tým prvým psíkom. Možno ich len veľmi porovnávam..." Ako to funguje v praxi? Vodiace psi majú veľmi dobrú pamäť a zapamätajú si trasy, po ktorých chodia. "Samozrejme, je dobré, ak aj ja trochu poznám prostredie, do ktorého idem. Pokiaľ očakávam schody, dám psíkovi znamenie. On pri nich zastane a postaví sa prednými labami na prvý schod. Keď prídeme napríklad na koniec chodníka len zostane stáť. Dáva mi však aj ďalšie znamenia, ktorými mi veľmi pomáha."
Ľuďom sa vodiace psi vo všeobecnosti páčia, pretože sú pokojné. Radi sa pri nich pristavujú. "Nemám nič proti tomu, ale len keď nie je psík v postroji. Keď má na sebe postroj, znamená to, že pracuje a ľudia by ho nemali rušiť, alebo mu dokonca niečo dávať jesť. Mohol by sa totiž rozptýliť a spôsobiť nehodu."
Napriek kladom, ktoré vodiace psi prinášajú, mnohí nevidiaci sa im ešte bránia. Pani Rozália pripomína prípad, keď mladík prednedávnom prepadol v Prievidzi nevidiaceho pána. Keby mal pri sebe psa, asi by k podobnému útoku došlo len veľmi ťažko.
MASÉRKA
Od štrnástich rokov túžila byť Rozália masérkou. Absolvovala kurz, naučila sa všetko, čo musí správny masér vedieť. "Prišla však rodina a tá mala prednosť. Vedela som, že k masérstvu sa vrátim. Vlani na jeseň som si otvorila salón vo Fiľakove, kde sme vtedy bývali." Rodina pani Rozálie totiž žila v Prievidzi, no chceli bývať v rodinnom dome a tak sa odsťahovali do dedinky pri Fiľakove. V marci tohto roku sa však na hornú Nitry vrátili a chcú tu zostať. "Páči sa nám tu. A hlavne opäť sa venujem svojej veľkej záľube - práci. V prievidzskom Viva štúdiu mám svoju miestnosť s masážnym stolom. Je skvelé, keď môžem byť užitočná a pomáhať ľuďom." Jej zákazníci sa nečudujú, že je nevidiaca, berú ju normálne. Skôr oceňujú, že má v rukách lepší cit, ako maséri, ktorí vidia. Rozália však s úsmevom hovorí aj o ďalšom dôvode, pre ktorý si ju ľudia vyberajú: "Možno sa inde hanbia vyzliecť, ak majú nejaké nedostatky na tele. U mňa sa na nich nikto nepozerá!"
Veľmi dobre ju prijali aj kolegyne. Cíti sa medzi nimi výborne. Nesťažuje si však ani na ľudí, ktorých bežne stretáva na ulici. "Väčšinou sú milí. Niektorí síce skonštatujú, že som chuderka slepá, a to nemám rada. Oceňujem aj prístup väčšiny prievidzských úradníkov. Keď zistia, že nevidím, snažia sa mi pomôcť, berú na mňa pri vybavovaní ohľad."
MIKROFONICKÝ HLAS
"Samozrejme, že áno!" odpovedala Rozália bez zaváhania na našu otázku, či žije plnohodnotný život, aj keď nevidí. "Veď mám milujúceho manžela, dobré deti, o ktoré sa môžem starať, mám robotu, ktorá ma nesmierne baví. Navyše sa venujem aj koníčkom - modelujem, hačkujem, pletiem. No a poslednou mojou aktivitou je účinkovanie v zbore prievidzských učiteľov. Spev ma vždy veľmi fascinoval a oni ma teraz prijali medzi seba. Naozaj som priveľmi aktívna," dodala optimisticky naladená Rozália.
A ešte čosi. Škoda, že vám nemôžeme sporostredkovať jej hlas. Je krásny, mikrofonický. Na našu poznámku, že by sa uplatnila v rádiu len šibalsky odpovedala: "Keby som mala takú možnosť, hneď idem! Rozprávam veľmi rada..."
Marián KUCMAN
Snímky: autor
Text k snímke1: Rozália Cibulová sa nehnevá na osud, ktorý jej nedoprial vidieť svet okolo seba. Teší sa z toho, čo má.
Text k snímke2: Modelovanie je jej koníčkom a je rada, že sa mu venujú aj deti.
Text k snímke3: Masírovanie je pre Rozáliu nielen prácou ale aj koníčkom.
Text k snímke4: Rozália so svojím manželom a vodiacim psom.
