Neviem či som vôbec normálna. Moja mama mi túto vetu opakovala donekonečna. Moje rozhodnutia ju priam šokovali. Aj to posledné, ktoré jej nešlo a ani nejde do hlavy.
Stalo sa to pred niekoľkými mesiacmi. Presne povedané, pred rokom a pol, keď mi jedného dňa môj manžel povedal, že mňa a moje dve dospelé deti opúšťa. Bol to pre mňa šok. Nezmohla som sa na slovo.
"Vieš, Anička, nemôžem ti povedať, že som ťa prestal ľúbiť, ale zaľúbil som sa do inej ženy. Vieš, je fantastická. Do čerta, čo to vravím. Aj ty si fantastická, ale moja láska k tebe je inakšia. Myslím si, že sme viac-menej priatelia, nie manželia, či nebodaj milenci. A mne ten milenecký život chýba."
Slová, ktoré boleli, pretože vyjadrovali jeho vnútro. Vedela som, že nám vzťah zapadol do akéhosi stereotypu, ale nevedela som, že manžel to berie až tak tragicky a dokonca, že si hneď nájde priateľku - milenku, ku ktorej sa chce nasťahovať. Moje maželstvo bolo v troskách. Snažila som sa rozpamätať, kde som urobila chybu, ale v pamäti som nič nenachádzala. A tu mi skrsol nápad.
"Miláčik, máš pravdu. Prepáč mi to oslovenie, ale vykĺzlo mi z úst. Ak si sa tak rozhodol bude najlepšie, ak to aj zrealizuješ. Mohol by si mi však povedať o koho ide? Do koho si sa tak šialene zaľúbil, že opúšťaš mňa a deti?"
"Pravdaže."
Nasledovala adresa. I keď som nemala ani najmenšiu chuť ponechať všetko len tak, pretože na mojom manželstve, čuduj sa svete, mi záležalo, prekonala som všetok odpor i hanbu a vybrala som sa na uvedenú adresu.
"Som Anna, ešte stále manželka muža, ktorý sa priznal, že sa do vás šialene zaľúbil a chce sa k vám nasťahovať." To boli moje prvé slová, ktoré zo mňa vyleteli, keď sa rozleteli dvere jej dvojizbového bytu. Stála predomnou. Žena, ktorá sa rozhodla mi zobrať manžela. Začala som sa s ňou porovnávať, a musela som priznať, že vyzerala lepšie ako ja. Môj manžel má dobrý vkus, preblesklo mi hlavou. Ale od svojho úmyslu som nechcela ustúpiť.
Prekvapená žena, koktajúc mi ponúkla kávu. Očami som preletela obývačku. Všetko uložené na svojom mieste, priam podľa šablóny. Perfekcionistka. Preblesklo mi. So mnou sa nedá porovnávať. Ja mám rada "uprataný neporiadok", v ktorom sme sa cítili domácky. Ja a moje deti. Možno aj to rozhodlo.
"Nech sa páči kávička. Zapálite si? Tu je popolník. Ja nefajčím. Ďalšie plus v jej prospech. Vždy mal rád ženy, ktoré sa vedeli kontrolovať - pomyslela som si.
"Prepáčte, ale nemám žiadny alkohol. Vôbec nepijem a som zásadne proti." (Ej, bišťu, opäť boduje. Ja si občas dám pivo a nejaký ten strik - preblesklo mi.) Začalo mi dochádzať, že môj manžel sa rozhodol správne.
"Prepáčte, ale bola som zvedavá na ženu, ktorá dokázala môjho muža tak fascinovať, že sa rozhodol odsťahovať odo mňa a detí. Vidím, že sa k nemu hodíte a bude v správnych rukách."
"Prooo...sím? Pros...sím?" Zakoktala a zadívala sa na mňa. "Vy ste si prišli zo mňa uťahovať?"
"Nie, nie... Viete, nechcela som žiť v nevedomosti a stále rozmýšľať, s kým chodí. Teraz vás vidím a viem, že je všetko v najlepšom poriadku. Mám ho príliš rada na to, aby som ho ponechala žene, ktorá si ho vôbec nezaslúži. Vy si ho však zaslúžite. A tak sa s vami chcem dohodnúť, aby ste sa o neho dobre starali."
Dívala sa na mňa. Skúmala pravdivosť mojich slov. Som presvedčená, že aj po mojom odchode stále v mysli preberala, čo som jej povedala.
-0-
"Miláčik, ách, stále ten hlúpy zvyk." Oslovila som manžela po príchode domov. "Bola som sa na tvoju priateľku pozrieť. Usúdila som, že budeš v správnych rukách. Kedy ti mám zbaliť veci?"
Nechápavo sa na mňa zadíval. Ten pohľad som poznala. Bol zahnaný do kúta a nevedel, čo má robiť.
"Ty si bola za ňou? Ale prosím ťa, čo ti to prišlo na um, prečo? Aký si mala dôvod?"
"No predsa ťa neprenechám nejakej... no vieš akej... Ale táto je skutočne lepšia ako ja. Myslím, že s ňou prežiješ nádherný zvyšok života. Keď sa rozhodneš pre nejaký termín odchodu, povedz mi to, aby som ti pripravila šatstvo."
So stiahnutým hrdlom som zakončila rozhovor, ktorý bol pre mňa trápením tela a duše. Ale dokázala som to. Urobila som si kávičku, zapálila cigaretu, aby som sa upokojila. Počula som aj cez zatvorené dvere, ako mu mozgové závity pracujú- Čím dlhšie som nad svojím krokom rozmýšľala, tým viac som sa snažila sama seba presvedčiť, že som konala správne.
-0-
Manželstvo som zachránila. Mám muža, ktorý sa nedá s tým predchádzajúcim porovnať. Je pozorný, láskavý, milujúci. Až mi to niekedy lezie na nervy. V jeho očiach som stúpla. Moje okolie a najbližší mi však pri každej príležitosti naservírujú, že som nenormálna. Ja však viem svoje. Prišla som na to, že bojovať o svoju lásku krikom a rôznymi ultimátmi nie je ten najlepší spôsob riešenia problémov. Nechcem si fandiť, ale myslím si, že práve ja som normálna. Či azda nie? -KIRA-
