Poznáte to porekadlo o trafenej husi? Práve ono mi prišlo na um, keď som čítala výhrady nášho čitateľa k "tipovačke". Neviem, čo by na jeho obviňovanie, že pracovníčky pôšt môžu falšovať na pečiatkach dátum podania zásielky (a teda i tiketov), povedali. Určite by si to nedal za klobúk. Na liste bývalého tipéra, žiadajúceho zmenu pravidiel, ma však aj iné zaujalo. Ako môžeme brať hodnoverne človeka, ktorý sa pod svoje názory, kritiku, očakávania a rady nepodpísal vlastným priezviskom ale pseudonymom (Répit)? Chcem mu však odkázať, že v istom nemenovanom časopise pre ženy sa určite na jeho list tešia, pretože sa práve teraz, keď vrcholí uhorková sezóna, nemajú jemne povedané, z koho vysmievať. Nechajme však humor humorom. Stalo sa už totiž akýmsi módnym trendom, že upozorňujeme na nedostatky, dovolávame sa pravdy, pozornosti, spravodlivosti a pomoci a pritom zabudneme na takú "maličkosť" - podpísať sa. Prečo sa čoraz častejšie vyskytuje tento fenomén, že sa hanbíme za svoje meno a skrývame sa za iných? Príčin môže byť niekoľko. Svoje zohrávajú negatívne skúseností ľudí, keď za svoju otvorenosť a nezatajovanie vlastnej identity, doplatili. Môže to však byť aj škodoradosť, snaha vybaviť si takouto formou staré účty. Nech je však motívom pre anonymov čokoľvek, za vlastné meno by sa nik z nás nemal hanbiť. Je jediným majektom, ktorý nám nik nevezme, nedotkne sa ho zvyšovanie cien, daní ani všakovaké reformy. Má svoju imunitu. Viera KLASOVITÁ
