Nedávno sa členovia súboru Malý Vtáčnik vrátili zo sedemdňového medzinárodného festivalu vo francúzskom mestečku Espelette. Medzi viac ako tromi stovkami účastníkov z exotických krajín Afriky a Ameriky sa slovenský folklór úspešne presadil a deti sa okamžite stali miláčikmi publika, organizátorov i ostatných účinkujúcich.
Tri roky čakania
Sen o účasti na prestížnom francúzskom festivale sa deťom z Malého Vtáčnika splnil až po troch rokoch, ktoré uplynuli od náhodného stretnutia s jeho organizátormi v slovenskom Hrušove. Práve tu mali Francúzi po prvýkrát možnosť vidieť našich folkloristov na vystúpení, ktoré sa im veľmi páčilo, a tak ich zaradili do poradia budúcich účastníkov. „Pre nás to bola obrovská radosť i výzva, pretože v Espelette sa väčšinou prezentujú len rôzne exotické krajiny a Európania sú skôr zriedkavosťou,“ spomína Eliška Hrbíková, vedúca súboru. Na siedmom ročníku festivalu teda mali medzi zvukmi afrických bubnov, píšťal či juhoamerických gitár veľkolepú premiéru aj naše husličky, cimbal a basa.“ Na zájazd si sporili dva roky, pomohli aj sponzori.
Stopäťdesiatšesť tunelov
Na cestu do ďalekého Espelette, ktoré sa nachádza v baskickej oblasti Francúzska, blízko španielskych hraníc, sa 34 detí so sprievodom vydalo s obrovským nadšením a elánom. Ako sme sa dozvedeli, dva dni takmer nespali, pretože si nenechali ujsť ani jediné zaujímavé miesto, ktorým prechádzali. Pozorne sledovali dianie cez okná autobusu, čítali si z príručky o Francúzsku a pred každým tunelom, napočítali ich celkom 156, zadržali dych, alebo začali spievať, aby zistili, či ich pľúca vydržia až kým opäť uzrú svetlo. „Každý, kto cestuje do zahraničia lietadlom môže ľutovať, lebo prichádza o veľa. My sme sa na Francúzsko „ladili“ celou cestou a keď sme dorazili na miesto, boli sme dokonale nasiaknutí jeho atmosférou,“ opisuje dojmy celého súboru jeho vedúca.
Prievidzskí ropáci
Povinné niekoľkohodinové prestávky využívali folkloristi naozaj aktívne, a tak sa po prvýkrát kúpali v mori už v talianskom San Reme. Napriek upozorneniam, že sa v tejto oblasti často kradne, mali skúsenosť úplne opačnú, lebo na pláži našli kvalitný fotoaparát, ktorý tam niekto asi zabudol. Oveľa zaujímavejšia pláž však na temperamentných „malých vtáčničiarov“ čakala až o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. „Od Stredozemného mora sme popod Pyreneje prešli až k Atlantiku, a keďže sme mali štvorhodinový časový náskok, 'vyrojili' sme sa na prvú veľkú pláž. Tešili sme sa, že je prázdna a máme je celú len pre seba. Ani nám nenapadlo, že v tom bude nejaký háčik,“ smeje sa E. Hrbíková a pokračuje: „Svitlo nám, až keď sme vyliezli z vody, 'skrášlení' tmavými fľakmi na celom tele i plavkách. Bol to mazut a po príchode na festival sme sa dozvedeli, že je to dôsledok nedávnej havárie. Napriek zákazu kúpania sme boli jediní účastníci, ktorí si špinavý oceán užili.“
Chilli a poníky
Po príchode do Espelette bol slovenský temperament konfrontovaný s nekonečnou francúzskou ležérnosťou a pohodlnosťou. „Nikto sa nikam nenáhlil a nám opäť raz došlo, že Slováci sa za svoje organizačné schopnosti nemusia vôbec hanbiť. Keď bolo vystúpenie naplánované na 18. h, začalo o 19.30 h a všetci boli v pohode. Priznávam, veľmi sa nám to páčilo,“ hodnotí francúzsky štýl E. Hrbíková. „Mestečko bolo veľmi útulné, maličké, má len päťtisíc obyvateľov. Jediné, z čoho miestni žijú je pestovanie a predaj chilli papričiek a chov poníkov. Papričky boli napokon aj častou výzdobou domov, ktoré boli všetky bez výnimky biele a mali červené a zelené okenice.“
Somálske chatrče
Vystúpenia súborov sa odohrávali v prenajatom cirkusovom šapitó, do ktorého sa vošlo niekoľko tisíc divákov. Miesta boli stále obsadené a ukázalo sa, že francúzske obecenstvo je veľmi vďačné. „Technici mali spočiatku problémy s ozvučením našich nástrojov a tie vo zvuku afrických bubnov trochu zanikali. Rýchlo sa to však naučili a konečný efekt bol skvelý. Ocenili to aj diváci,“ hovorí E. Hrbíková. Veľmi nepríjemný šok však naši folkloristi zažili už pri prvom vystúpení. Na obrovskej obrazovke v pozadí totiž organizátori premietali krátky videofilm o krajine, ktorej súbor práve vystupoval. V prípade Slovenska sa tam objavili zábery na Banskú Bystricu, Súľovské skaly a... somálske chatrče. „Boli to hrozné obrázky, chatrč z trstiny, bez okien, podoprená palicami,“ spomína vedúca súboru. „Hneď sme sa sťažovali, ale bolo už neskoro, projekcia sa nedala zmeniť. Nuž, aj to je obraz, ktorý o Slovensku mnohí z čírej neznalosti živia.“ Našťastie, deti svojím vystupovaním, správaním i pekným oblečením presvedčili, že Slovensko je krajina na úrovni a všetci boli milo prekvapení.
Francúzština na rukách
Z hodnotenia organizátorov festivalu vyplynulo, že práve Malý Vtáčnik bol v exotickej konkurencii snáď najväčšou „hviezdou“. Ako jediný účastník obmieňal svoj program a niektoré z vystúpení mali dokonca vo francúzštine. Ako to deti zvládli? „Niektorým to išlo dobre, iní sa občas koktali, ale väčšinou sa opierali o ťaháky popísané na rukách. Čo veta, to obrovský aplauz publika,“ hovorí so smiechom E. Hrbíková. Úspech zožali aj v uliciach mesta a všade, kde sa objavili. „Decká nielenže dobre reprezentovali svoju krajinu, ale plnili aj úlohu akéhosi tmelu festivalu. Rýchlo nadväzovali kontakty, dokázali rozospievať davy a keď vyhodili loptu, futbal hralo naraz aj osem národností. Jednoducho boli skvelí,“ zakončila náš rozhovor E. Hrbíková. Zostáva už len dodať, že o tri roky sa v Espelette bude konať výberový desiaty ročník festivalu, na ktorý budú pozvaní tí najlepší z predchádzajúcich rokov. Či medzi nimi bude aj Malý Vtáčnik, sa dozvieme už o 24 mesiacov.
Zuzana ŠIMOVÁ
Snímky: archív Malého Vtáčnika
