Aj keď sa naše školstvo borí už niekoľko rokov s problémami, predsa asi ešte nikdy nevyvolával začínajúci sa školský rok toľko otáznikov, ako tentoraz. Školy a školské zariadenia s novými zriaďovateľmi zápasia s nedostatkom peňazí, bojujú s dlhmi z minulých rokov. Predovšetkým obce a mestá sú nespokojné s postojom štátu, ktorý po presune kompetencií na samosprávy akoby sa chcel úplne zbaviť zodpovednosti za tento rezort. Riaditelia škôl - pedagógovia sa postupne menia na menežérov, ktorí musia zabezpečovať chod školy a snažiť sa, aby vôbec prežila. Konkurencia totiž vzniká aj na tomto poli. Pôrodnosť klesá a tak budú niektoré školy postupne nadbytočné. Prežijú len tí najlepší. Nespokojnosť vyjadrujú učitelia, ktorí právom čakajú za svoju prácu adekvátnejšie ohodnotenie.
Na konci, či skôr na začiatku celého klbka problémov okolo školstva je žiak. Na neho by nemal zabúdať nikto, od ministerského úradníka až po vychovávateľa v družine. Hrozby, že brány škôl by sa mali kvôli nedostatku peňazí zatvoriť už v novembri či najnovší fenomén štrajku by sa ho mali dotýkať minimálne. Dieťa si totiž rýchlo zvykne na to, že kedykoľvek môže zostať doma kvôli nedostatku peňazí, či nejakému štrajku.
To, aký bude tento školský rok sa dozvieme už o desať mesiacov. Ale na to, ako sme vychovali naše deti a aké sme im poskytli vzdelanie, neodpovie záverečné vysvedčenie, ale až budúcnosť...
Marián KUCMAN
