Nie však v podobe slovenských reprezentantiek, tie sa zo šampionátu po prehrách v skupine porúčali už v deň semifinálových zápasov. V najdôležitejšom zápase majstrovstiev Európy bol prvým rozhodcom Prievidžan Juraj Mokrý. Niektorí arbitri roky rozhodujúci medzinárodné súboje sa tejto pocty „nedožili“, no jemu sa to podarilo už ako 28-ročnému a ešte k tomu na svojom prvom seniorskom šampionáte!
Mokrého rozhodcovská kariéra mala raketový vzostup. Volejbalu sa v našom okresnom meste venoval od mala, v drese Stavbára Prievidza pôsobil až po juniorskú kategóriu. Opakované zranenie priehlavku ho v roku 1994 vyradilo z aktívnej činnosti. Svojho športu sa však nechcel vzdať, už v spomínanom roku si urobil rozhodcovské skúšky a začal pískať v oblastných súťažiach. O tri roky neskôr už rozhodoval extraligové duely a v roku 1999 absolvoval školenie na medzinárodného arbitra v Tunisku. K jeho najdôležitejším zápasom v rozhodcovskej kariére na medzinárodnej úrovni patria majstrovstvá Európy juniorov 2002, finálový turnaj pohára CEV v Taliansku, stretnutia Európskej ligy majstrov a najnovšie už aj spomínané majstrovstvá Európy žien. V Turecku sa predstavil v piatich dueloch, prvým rozhodcom bol v súbojoch Ukrajina – Bulharsko (3:1), Ukrajina – Taliansko (0:3), vo finále Poľsko – Turecko (3:0) a druhým v stretnutiach Ukrajina – Poľsko (1:3), Ukrajina – Holandsko (0:3).
Ako Juraj Mokrý prezradil, finálová nominácia ho príjemne prekvapila, vôbec ju nečakal: „Prvé boli známe delegácie na semifinálové duely. Keďže som v nich nefiguroval, predpokladal som, že budem rozhodovať nejaký zápas o konečné umiestnenie, najskôr o 7. či 5. miesto. Nominácia na finále ma veľmi prekvapila, veď som dostal prednosť pred viacerými rozhodcami, čo pískajú desiatky rokov a rozhodovali aj na olympijských hrách. Bol som na šampionáte suverénne najmladším rozhodcom. Pravdepodobne chceli predstavitelia Európskej komisie rozhodcov v tomto náročnom súboji otestovať moju perspektívu.“
V ankarskej hale sa tiesnilo 6000 divákov, ďalších 4000 záujemcov sa do nej nevmestilo. Ako sa vám pred takýmto početným publikom horkokrvných Turkov rozhodovalo?
„V hale bola naozaj rušná atmosféra, v úvode som nepočul zvuk vlastnej píšťalky. Pred zápasom som mal trému, no po úvodnom hvizde zo mňa odpadla. Pred finále mi pomohli svojou podporou aj skúsenejší kolegovia, ktorí mi hovorili: zabudni na divákov, je to zápas ako každý iný.“
Vyskytli sa v priebehu finálového duelu aj nejaké problémy?
Samozrejme, jedným z nich bolo, že domáci čiaroví rozhodcovia sa snažili chybnými verdiktami pomôcť Turkyniam. Keď som ich opravoval, v hale to len tak zaburácalo. Bola tam však aj veľkoplošná obrazovka, ktorá divákov opakovanými zábermi sporných momentov presvedčila, že mám pravdu. Zápas som nakoniec podľa môjho názoru dobre zvládol, za objektívny výkon sa mi po jeho skončení poďakovali funkcionári z oboch strán.“
Tento šampionát je dosiaľ vrcholom vašej krátkej, ale úspešnej kariéry rozhodcu. Určite však už máte postavené vyššie ciele...
„V prvom rade nechcem sklamať dôveru, ktorú mi dali a ísť malými krokmi z európskej k svetovej úrovni. Verím, že sa mi raz splní aj môj sen - rozhodovať na olympijských hrách.“ Branislav BUCÁK
Text k foto: Juraj Mokrý v akcii. Snímka: archív JM
