Jedno slovenské príslovie hovorí „dôveruj, ale preveruj“. Čo nevidieť sa však táto ľudová múdrosť z reálneho života asi vytratí a učitelia ju budú v škole používať nanajvýš ako názornú ukážku jednoduchého rýmu dvoch slovies. Dôvera sa totiž v slovenských podmienkach mení na absolútny fenomén, ktorý nemá obdobu.
V odborných príručkách pre personálnych manažérov sa za najdôležitejšie kvalifikačné predpoklady pre výkon tej-ktorej funkcie považuje vzdelanie, prax či odborné skúsenosti. A zrazu niekto kladie na prvé miesto dôveru. Nie však tú „klasickú“, založenú na dlhodobých pozitívnych skúsenostiach a podloženú výsledkami. Dnes sa, bohužiaľ, dôvera zakladá na istých, spravidla zištných väzbách. (Tuším sa tomu hovorí klientelizmus...)
V hlavných spravodajských reláciach odznieva slovo dôvera každý deň niekoľkokrát. Jeden „dôveru hlboko sklamal“, iného zas odvolajú len preto, aby na jeho miesto dosadili niekoho „dôveryhodnejšieho“, niekoho, kto sa bude cítiť „zaviazaný“. Čo na tom, že ten prvý mal výsledky, schopnosti a perspektívu.... Nemal dôveru, a to je chyba.
Slovenská populácia vraj postupne vymiera, rodí sa čoraz menej detí, pribúda tzv. jedináčikov. Šanca na zvrátenie osudu celej krajiny však predsa len existuje – je to dôvera. Je načase pouvažovať o tom, koľko detí na svet privedieme, a ak už je na podobné rozhodnutia neskoro, treba aspoň pestovať dobré príbuzenské vzťahy a spoločenské kontakty. Veď komu inému odovzdáme funkciu, či pomôžeme k teplému miestečku, ak nie svojim deťom, manželkám, manželom, priateľkám či priateľom...
Zuzana ŠIMOVÁ
