Po dvoch profesionálnych divadelných súboroch, zvolenskom divadle a bratislavskom Weste, sa inscenácie po prvýkrát ujali „amatéri“. A výsledok? „Myslím, že môžem Mirovi Nogovi (predstaviteľ jednej z hlavných postáv inscenácie v naštudovaní divadla West – pozn. red.) odporučiť, aby sa do Prievidze prišiel pozrieť, ako sa to dá zahrať,“ zhodnotil s úsmevom premiéru hry samotný autor. Ako sme sa z kuloárov dozvedeli, Jozef Banáš vraj po zhliadnutí predstavenia vážne uvažuje o tom, že svoju najnovšiu hru ponúkne prednostne práve „áčku“. Nuž, tá je zatiaľ v „štádiu realizácie“ a len budúcnosť ukáže, či spomínaný spisovateľ a politik načrtnutý zámer naozaj uskutoční. Pre všetkých priaznivcov divadla zatiaľ prinášame aspoň rozhovor s človekom, ktorý stojí za úspechom prievidzskej inscenácie No Comment-u, režisérom a hercom Štefanom Orsághom.
„Mám rád tento druh humoru,“
priznáva hneď v úvode rozhovoru režisér, ktorý sa k spomínanej hre dostal tak trochu náhodne. „Všetko sa udialo na popud Mira Soukupa, inak zamestnanca Domu kultúry, ktorý v detstve vyrastal s Jozefom Banášom. Miro sa, poznajúc zloženie nášho súboru, rozhodol, že sa s autorom dohodne. Vedel, že ja inklinujem skôr k žartovným témam, tak sa ma spýtal, či vezmem réžiu.“ Nasledovalo stretnutie s J. Banášom, ktorý nechal novému režisérovi voľnú ruku pri aktualizácii textu a možnostiach improvizácie.
„Chvalabohu, predtým som to nevidel,“
odpovedá Š. Orságh na otázku, či sa pred režírovaním divadelnej hry nechal inšpirovať svojimi dvomi predchodcami. „Vedel som, že túto hru robili vo Zvolene i vo Weste, ja som si však tieto predstavenia zámerne nešiel pozrieť, aby som nebol ovplyvnený. Mal som túto možnosť aj pred režírovaním iných hier, ale zo zásady to nerobím.“ Ako sa ukázalo, originalita sa vyplatila a režisér si za svoje poňatie hry vyslúžil od autora veľkú pochvalu.
„Cítil som v tom Satinského, Lasicu i Wericha,“
reaguje na otázku, čím ho divadelná hra najviac oslovila. „Je veľmi aktuálna a nadčasová zároveň. Ja osobne mám veľmi rád tento druh humoru, ponúka veľké možnosti na hru so slovami a slovíčkami. Napríklad, keď slovo 'skupina' nahradíte 'skupinkou'... Ale vážne, úmyselne som nechcel vytvárať karikatúru niekoho konkrétneho. Skôr mi išlo o to, aby hra bola politická i apolitická zároveň a každý si tam našiel to svoje.“ A ako sa dá dej z napoleonského Francúzska „preniesť“ do súčasnosti?
„Celý čas sa tam len intriguje,“
vysvetľuje paralelu s dnešnou dobou režisér a zároveň prezrádza čo-to z deja hry: „Štyria protagonisti – dvaja ministri a ich tajomníci neustále pripravujú intrigy na zvrhnutie režimu, atentát na cisára, a zároveň si pripravujú svojich nástupcov. Samozrejme, nič podstatné sa nemení a všetci ďalej čakajú na svoju veľkú šancu... ale viac už nepoviem, aby divák neprišiel o napätie.“ Napriek tomu, že vo všeobecnosti sa za intrigánky považujú hlavne ženy, herecké obsadenie inscenácie je čisto mužské. Ako sa s takýmto obsadením pracovalo?
„Bola to čisto pánska jazda,“
objasňuje režisér, ktorý si mimochodom jednu z postáv ja sám zahral. „A ak mám byť naozaj úprimný, disciplína bola často lepšia, ako keď skúšame aj so ženami.,“ smeje sa. Divadlo „A“ má v repertoári aj čisto ženskú hru – Lásky Georgea Washingtona, takže mužský „experiment“ vzájomné skóre vyrovnal. Fakt, že muži to zvládli potvrdzujú nielen pochvalné slová autora hra, ale aj reakcie divákov. Napokon, posúďte sami...