Zbierať možno všeličo – známky, mince, odznaky, obrazy,... Aj pani Anna Hvojníková z Oslian „prepadla“ pred piatimi rokmi veľkej zberateľskej vášni, začala si odkladať pohľadnice. V podstate ju inšpirovala vnučka, ktorá si založila peknú zbierku pohľadníc s detskými motívmi. Ako dobrá stará mama jej ich sama kupovala, vnučku to však časom prestalo baviť. Pani Anne bolo ľúto nechať túto kolekciu zapadnúť prachom, a tak sa ju rozhodla rozširovať sama.
„Začala som zbierať popísané pohľadnice, najskôr len od svojich kolegýň z obuvníckeho družstva,“ hovorí pani Hvojníková. Nová záľuba ju „chytila za srdce“ a za pohľadnicami neváhala „vyraziť“ aj do okolitých obcí. „Horná Ves, Bystričany, Čereňany,... V lete chodím na bicykli, v zime radšej pešo. Mám svoj okruh známych, ktorí mi pohľadnice pravidelne odkladajú, ale pokojne oslovím aj cudzích a spýtam sa, či nejaké doma nemajú,“ hovorí zberateľka, ktorá už kvôli svojej záľube prešla za päť rokov viac ako tisíc kilometrov. Aj vďaka tomu má dnes kondíciu, ktorú by jej mohli mnohí mladí ľudia len závidieť.
„Voľakedy mi pohľadnice pribúdali vo veľkom, dokonca raz mi jeden manželský pár podaroval takmer šesťsto kusov. Starí ľudia si ich zvyknú odkladať ako pamiatku, mladí už k tomu neinklinujú,“ prezrádza pani Anna, ktorá svoju zbierku rozšírila na neuveriteľných 17 tisíc kusov. Všetky má poukladané v krabiciach a presne vie, koľko sa v ktorej nachádza. „Do jednej sa ich zmestí tisícpäťsto, viac nie,“ ukazuje na svoju zbierku. Orientuje sa v nej výborne, presne vie, kde má akú pohľadnicu a bez zaváhania vyťahuje z obrovského množstva tú najvzácnejšiu a najstaršiu zároveň. Poštová pečiatka na zadnej strane napovedá, že bola poslaná v roku 1935. Ostatné má zoradené podľa tematiky – veľkonočné, vianočné, krajinky, kvety, obrázky svätých, slovenské i české mestá,... Každá je vraj originálna, dva rovnaké kusy u nej nenájdete. Ako však vzápätí dodáva, je to stále ťažšie: „Po Vianociach som si od ľudí doniesla takmer dvetisíc pohľadníc, avšak len sto z nich som si mohla odložiť, lebo ostatné motívy sa už v mojej zbierke nachádzajú. V tomto smere sú lepšie české pohľadnice, neopakujú sa tak často.“
Pani Anna sa o svoje „exponáty“ skutočne dôkladne stará. Každú pohľadnicu najskôr vyčistí hubkou, vyleští servítkom, pokrčené podlepí a vyrovná špeciálnou páskou. Každý večer si jednu-dve krabice vyberie a ich obsah si dôkladne popozerá. „Veľmi rad si ich obzerám a čítam, každý večer ich takto prevetrám',“ smeje sa. „Každá je pekná a má pre mňa svoj význam,“ dodáva a z jej hlasu je cítiť, že svoj koníček má nadovšetko rada. Verí, že raz v ňom možno bude pokračovať syn, či vnuci. A možno si raz vyslúži i zápis v Guinessovej knihe rekordov.
Zuzana ŠIMOVÁ
